Národnostné predsudky a triedny konflikt - štrajk v Dahl Jenson v roku 1999

30. január 2008

Ako to vyzeralo, keď britskí pracujúci požiadali svojich kolegov-prisťahovalcov o prejavenie solidarity so štrajkom, ktorého sa zúčastnilo viac ako 300 zamestnancov rôznych firiem.

Úvod do situácie

V polovici roku 1999, týždeň pred tým, než mechanici a montéri potrubí pracujúci pre firmu Dahl Jenson zistili, že nedostanú výplatu za posledné tri týždne, výrazne stúplo množstvo práce. Kvôli veľkému počtu nadčasov tým niektorí stratili až 2000 ₤, aj keď tieto čísla boli iba odhady, pretože počítali s tým, že celkový dlh voči ním vo výške 55 000 ₤ bude rozdelený medzi takmer 100 z nich.

Dahl Jenson medzitým zmizol zo staveniska v blízkosti stanice Waterloo, kde sa s podporou vládnej iniciatívy podpory súkromných investícií renovovala budova, ktorá mala slúžiť ako škola pre zdravotné sestry. Zodpovednosť za dostavbu načas takto padla na francúzsky stavebný gigant Bouynes.

Miznutie nacionalistických predsudkov v triednom konflikte

Zamestnanci iných firiem pracovali ďalej. Teraz už bývalí zamestnanci Dahl Jenson ich nepožiadali o podporu ani počas akcie pred vstupom na stavenisko, ktorú zorganizovali v pondelok a utorok 5. a 6. júla 1999 a počas ktorej žiadali svoje mzdy.

Pracujúci sa so žiadosťou o pomoc obrátili na Joint Sites Committee (JSC – Výbor pre práce na staveniskách), čo bola iniciatíva „širšej ľavice“. Kontaktovali aj stavebné odbory UCATT. Dvaja zástupcovia odborov sa 7. júla ukázali na stavenisku a celkovo počas dňa konali dosť pozitívne.

JSC vytvorili transparent, na ktorom bolo napísané: „Na tomto stavenisku sa nebude pracovať, pokiaľ všetci nedostanú peniaze, za ktoré tu pracovali”. Vzhľadom na predošlé dianie to bolo odvážne vyjadrenie, zvlášť keď si uvedomíme, že počas prvej hodiny akcie 7. júla bol mieste len jeden člen JSC.

Medzi pracujúcimi z ostatných firiem na stavenisku boli príslušníci rôznych národností - Kosovci, Albánci, Lotyši, Rusi, Portugalci, Francúzi, ale aj Poliaci, Chorváti, Taliani či Dáni. Ak k tomu pridáme Angličanov, Walesanov a Škótov z Dahl Jenson, vznikne z toho celkom zaujímavý mix.

Vďaka správam, lokálnym aj celonárodným, plným desivých príbehov o imigrantoch a žiadateľoch o azyl, nebolo prekvapujúce, že u britských pracujúcich existovala určitá miera nepriateľstva a podozrievavosti voči kolegom z iných krajín. Keď k nám prišla skupina Kosovcov niekto povedal niečo ako: „Nemá zmysel s nimi rozprávať, nevedia po anglicky“. Inde jeden kolega povedal, že na stavenisku je „veľa krádeží“ a dodal: „To tí Albánci“, pretože „robia zadarmo“. Nuž nie tak celkom, ale za 3 ₤ na hodinu k tomu nie je ďaleko.

Ako sa však ukázalo, niektorí vedeli anglicky, ale, čo bolo celkom pochopiteľné, neprejavili veľkú ochotu nenastúpiť do práce. „Potrebujeme peniaze.“ Vysvetlili sme im, že niektorí britskí pracujúci podporovali právo Kosovcov na pobyt v krajine, ale samozrejme s právami prichádzajú aj povinnosti. A jednou z nich je aj rešpektovanie línie piketu a neznižovanie ceny práce ostatných. A to bol ten správny krok v konflikte! Súhlasili a pripojili sa k línii piketu.

Podstatne kratšie trvalo presvedčiť Francúzov. Niektorí boli skutočne nadšení, že vidia „Angličanov niečo robiť“. Vtedy „Angličania“ odhodili svoje predsudky a začali komunikovať s ostatnými pracujúcimi z ostatných krajín.

Pracujúci z Ruska a Lotyšska s mzdou 7,50 ₤ na hodinu boli pod obrovským tlakom za strany zamestnávateľa, ktorý sa ich snažil donútiť, aby prekročili líniu štrajku. Oni ale odolali tlaku a pripojili sa k rastúcemu počtu štrajkujúcich! Áno, v Sovietskom zväze boli odbory, ale boli nanič. Valerij, ich „hovorca“, ktorý žil v Londýne 8 rokov, sa v tej dobe „nestretol s odbormi“. Aj napriek tomu si uvedomovali, čo sú to spoločné triedne záujmy.

O 8:30 bolo na pred bránou 300 štrajkujúcich. Nepracovalo sa, nákladiaky s dodávkami materiálu sa otáčali preč a robotníci odviezli stroje na iné miesto, takže sa nemohlo nič pohnúť.

Počas vo viacerých významoch pekného slnečného dňa boli zástupcovia UCATT a niekoľko pracujúcich vyslaní na stretnutie s manažmentom Bouynes. Než odišli, bolo rozhodnuté, že k požiadavke vyplatenia dlžných miezd sa pridá požiadavka, že pracujúci, ktorí odmietli prekročiť líniu piketu nebudú nijak postihovaní a nedôjde k žiadnym zrážkam zo mzdy.

Vyzeralo to, že vedenie Bouynes sa nebude snažiť tvrdiť, že mzdy dlhujú subdodávatelia, že to nie je ich problém. Možno im to napadlo, ale keďže práca teraz stála, bolo by pre nich ťažké tvrdiť, že to s nimi nemá nič spoločné.

Vonku bol hlavný záujem zapojiť do veci odbory UCATT a presadiť smernicu o pracovnom čase, čo by obmedzilo maximálny počet pracovných hodín na 48 za týždeň. Zamestnanci by vďaka tomu prvýkrát získali právny nárok na minimálnu dovolenku – 15 dní ročne (v novembri 1999 bolo minimum zvýšené na 20 dní).

Zástupcovia UCATT po stretnutí s vedením Bouynes tvrdili, že aj keď sa vedenie zdráhalo, vyžiadali si zástupcovia firmy zoznam osôb, ktorí nedostali výplaty a sumy dlžných peňazí. Povedali tiež, že najprv musia kontaktovať vedenie vo Francúzsku.

Nastal zhon, lebo bolo nutné sa ubezpečiť, že zoznam osôb a dlžných peňazí je správny. Niekto vtedy započul, ako jeden týpek z Middlesbrough hovorí niekomu, kto prišiel neskôr „tí cudzinci sú fakt úžasní“.

Výsledok

Počas nasledujúcich pár hodín sa robotníci rozprávali o tom, že musia držať spolu. Potriasali si rukami a ďakovali si navzájom. Potom zástupcovia odborov odišli a vrátili sa, aby oznámili, že Bouynes vyplatí mzdy za dva týždne a príjme ich na ďalšie práce na stavbe. Tí, ktorým bola dlhovaná suma 2000 ₤ dostali len 1000 ₤, nebolo to teda úplné víťazstvo, ale nebolo to ani zlé. Väčšina bola spokojná.

Dohodlo sa tiež, že ostatní robotníci, ktorí odmietli pracovať, nebudú potrestaní a dostanú plnú výplatu. Asi stovka z nich vstúpila do UCATT, niektorí sa prihlásili ako dobrovoľní dielenskí predáci a zástupcovia odborov prisľúbili, že sa stretnú s vedením ohľadom platenej dovolenky.

Potom bolo treba už iba zvolať hromadné stretnutie pracujúcich a vytvoriť výbor dielenských predákov. Takto by mohli dostať podporu od zástupcov odborov, no v prípade potreby by mohli konať nezávisle od nich. To sa však nestalo.

Niektoré ponaučenia

Pre ďalšie akcie sa oplatí mať na vedomí nasledujúce ponaučenia:

•  Základom úspešného štrajku je vždy zorganizovanie správneho piketu.
•  Počas boja môže vzniknúť solidarita medzi pracujúcimi rôznych národností.
•  Hrozbe použitia protiodborových zákonov sa dá postaviť a ak majú pracujúci zvíťaziť, musia sa jej postaviť.
•  Pracujúci môžu zvíťaziť.
•  Mali by sa využívať platné zákony o pracovnom čase.
•  Antirasizmus nie je nejaké akademické teoretické cvičenie, ale súčasť boja o prežitie.

Autor: Mark Metcalf
Pôvodne uverejnené na webstránke Revolutions Per Minute.
Slovenský preklad z upravenej verzie na Libcome: nihil