Boli sme v Malých Karpatoch!

2. august 2006

A máme za sebou ďalšiu KATTovicu. Ako bolo si môžeš prečítať v reporte od dvoch účastníkov. A ak by si mal/a záujem pridať sa k nám vo Vysokých Tatrách už tento piatok až nedeľu, rýchlo nám napíš.

Prvý deň: Záruby a jaskyňa Driny

V dňoch 22. a 23. júla sa uskutočnila ďalšia túra Kolektívu anarchistických turistov a turistiek. Prvý deň trasa viedla cez Smolenice, Havraniu skalu a Záruby do jaskyne Driny. Našťastie, oproti predchádzajúcemu dňu sa trocha ochladilo - už nebolo 34 ale 32 stupňov :-). Na stanici v Trnave sme sa stretli traja + pes, v Smoleniciach pribudol ďalší spoluturista z BA. Trasa bola aj cez horúčavu vcelku znesiteľná, Havraniu skalu /Havranicu/, ktorá je vo výške 545 m, sme zvládli asi za hodinu a pol. Výhľad odtiaľ je vskutku úchvatný. (Napadol ma vtip, ktorý hovoril Ander: „Na jakoho svatoho  sme šľi hore, keď dolu je krásne“). V lese človek príde na iné myšlienky, cesta teda ubiehala v družnej debate okolo všemožných tém – od oficiálnej politiky až po naše každodenné zážitky. Po príbehoch z pedagogickej praxe, témach ako násilie počas zmeny spoločnosti, (ne)prirodzenosť solidarity v človeku či potreba nanuka vo veľkej horúčave, sme pokračovali ďalej. 

Záruby v úctyhodnej nadmorskej výške 768 m sme taktiež zdolali a dali sme si obednú prestávku. Do jaskyne Driny to už išlo pekne z kopca (myslené geograficky, nie náladou :-)). V chránenej krajinnej oblasti sme okrem krásneho lesa a všade rastúcej mäty stretli aj ohrozený druh – dve mníšky na prechádzke – z ktorých jedna nám ukázala cestu smerom do jaskyne, keďže sme sa nevedeli zorientovať medzi žltou a modrou značkou. To samozrejme viedlo k debate o náboženstve, kde sme sa zhruba zhodli na tom, že závislosť od boha je lepšia ako závislosť od heroínu (aspoň teda v prípade mníšok lesných, ktoré - na rozdiel od narkomanov - neobmedzujú svoje okolie :-).

Jaskyňa Driny bola vítanou prestávkou na doplnenie pitných zásob. Vysnívaný nanuk však nebol, akurát predražené pollitrové nealko (kofola za 27,-). Pri kupovaní lístka do jaskyne som sa aspoň na chvíľu cítil ako študent (zľava prišla vhod). Návšteva jaskyne – prechod teploty z 32 na 8 stupňov – nás príjemne osviežila, menej už monotónny hlas sprievodcu, ktorý tie otrepané vety chŕli snáď 15 krát denne… Na koniec každej vety malo znieť niečo ako bodka, ale nebola. To je tá moderná doba – stroje sú častokrát z biologického materiálu. Ale tie kvapľové podobizne sloních uší, spiacej princeznej, trpaslíka, vztýčených falusov rôznych veľkostí (kalagnitov či kalagnátov?) alebo jazierko s mincami niekde 30 metrov pod zemou, stáli za to. Po Drinách sme mali malý problém kvôli našej fenke Delfina, ktorú sme nechali vonku nad jaskyňou a začal do nás prudiť nejaký príliš
iniciatívny či skôr otravný ochranár, ktorý hrozil pokutou 1500 sk za ohrozenie živočíchov v CHKO. Chudera nekonfliktná Delfina, toto si naozaj nezaslúžila. Našťastie, všetko dobre dopadlo, tento Incident nám náladu nepokazil, ako ani mini skupinka nazi-turistov.

Naspäť sme nešli (aby bolo vzrúšo a hádam aby sme si to údajne skrátili) po turistickom chodníku,   ale krížom cez les. Videli sme dve srnky, šúchali sme si boty, niekto pár krát spadol, ale trafili sme.  Cestu vlakom už spomínať nebudem, to už k turizmu nejak moc nepatrí. Tak nejak som to videl,  nedeľa bola bezo mňa.

Diogen 
 

Turista sa nechytal za hlavu náhodou...Vľavo hore, ten menší výčnelok, Havranica, ten vyšší, tak to sú Záruby a to ešte nevieme, že dvaja turisti idú bez vody...

Tuná bolo v sparnom dni jednoznačne najlepšie.

Tu sme sa vyspali.

Druhý deň: Plešivec a Čachtický hrad

Ráno sme sa zobudili do strašného tepla. Asi preto sa nám vôbec nechcelo, a tak, kým sme sa najedli Danielových cestovín, vypočuli nedeľnú rozprávku a rozhýbali sa, bolo aj poludnie. Naše prvé kroky v horúčave boli ťažké, ale rýchlo sme sa dostali do lesa. Tam bol príjemný chládok. Na konci lesa sme našli pozorovateľňu, z ktorej bol pekný výhľad. Ďalej sme prešli po ceste do osady zvanej Ošmek. Napriek názvu nás nikto neošmekol, je vidno, že to je pokroková osada, veď aj značku CHKO majú takmer novú:).

Dali sme si tu čokoládu ako posilu pred ťažkým výstupom na Plešivec. Hlavne posledné metre na strmom, slnkom vyhriatom svahu boli náročné. Ale stálo to za to. Výhľad bol vynikajúci. Snažil som sa ho zachytiť pomocou mojej biednej techniky (mobilom), doma som z toho pomocou magického softu vyrobil panoramatickú fotku:).

Poriadne sme si oddýchli, zapísali sme KATT do knihy návštev, najedli sme sa, podiskutovali. Posledný raz sme sa pokochali výhľadom a vyrazili smerom na Čachtický hrad. Po strmom zostupe sme vstúpili do začarovaného lesa. Hanu a Daniela premenil na trojnohé tvory (kombo 2 dolné končatiny + palica), Delfina ostala ako vždy na štyroch a ja na dvoch. Nakoniec sme les šťastlivo prekonali a dorazili sme na Čachtický hradný vrch. Tabuľa hlásala, že tu rastie veľa chránených rastliniek a preto sa nemajú trhať.

Zakrátko sa ukázal aj hrad. Hlavný vchod bol vystužený drevom, aby mu dodal na honosnosti.

Pri prehliadke paláca Hanu sprevádzal duch zomretej Bátoryčky prevtelený do zlej osy. Okrem toho sme hútali, prečo sem všetko to kamenie ľudia navláčili. Zjavne mala na nich nezdravý vplyv nejaká autorita:). Znova sme sa zapísali a ponáhľali do Čachtíc na autobus, ktorý šiel do Nového Mesta nad Váhom. Platil som 7 korún, vďaka študentskej zľave mi ostalo na zmrzlinu:-). Zdalo sa však, že v Novom Meste nič iné okrem zmrzliny na jedenie nemajú. Našťastie som mal pár horaliek. Autobusy už nechodili, na vlak, ktorý práve s hodinovým meškaním odchádzal, sme sa nehrnuli. Radšej sme počkali ďalší. Ten mal meškanie iba 20 minút, hoci po ceste to vrámci zlepšovania prepravných služieb vytiahol na dobrú polhodinu. V Trnave vystúpila polovica cestujúcich vlaku a aj tri štvrtiny našej výpravy:). Zvyšná štvrtina (teda ja) sa terigala až do Bratislavy.

Mišo

Foto: Mišo, Diogen a DD

E-mail: kattkolektiv(zavináč)yahoo(bodka)com