Ako ďalej Food not bombs

27. júl 2007

V nasledujúcom článku sa budeme venovať aktivite Food not bombs. Ide o pokus o kritický pohľad na projekty, ktoré sú u nás známe ako Jedlo namiesto zbraní. Dúfame, že príspevok podnieti diskusiu o podstate a význame tejto aktivity.

Na jar 2006 vydala Priama akcia brožúru v súvislosti s parlamentnými voľbami s názvom (Ne)Voliť nestačí, kde sme napísali: „S konkrétnymi príkladmi priamej akcie sa stretávame všade navôkol seba. Napríklad:... „Keď namiesto toho, aby sme volili niekoho, kto sľubuje, že vyrieši problém bezdomovectva, sami vytvoríme organizáciu, ktorá bude zdarma rozdávať jedlo chudobným alebo im pomáhať iným spôsobom.“  A o čosi neskôr prebehla aj na webe Priamej akcie diskusia) ako konkrétna reakcia na brožúru v súvislosti s problematikou rozdávania jedla/FNB. V prvom rade asi bude dobré poznamenať, že aktivity, materiály a texty, ktoré robí Priama akcia nie sú navždy vytesané do mramoru. To znamená, že sa neustále usilujeme zamýšľať sa a reflektovať, či to, čo sme urobili bolo v pohode a aký to malo zmysel. Z toho vyplýva, že hoci v tej dobe sme si za vyjadreniami stáli a vyplývali z vtedajšieho presvedčenia, následné nové skúsenosti, teoretické články a diskusie, mohli zmeniť názor členov Priamej akcie na určité veci. A je dôležité to zdôrazniť, pretože už sa stalo viackrát, že ľudia mysliac si, že ak sme raz niečo vydali, tak na tom nemilosrdne trváme, argumentovali práve spomenutou brožúrou. A tak sa stalo aj v prípade aktivity Food not bombs, konkrétne rozdávania jedla bezdomovcom. Názor viacerých z nás sa však za rok posunul kamsi inam.

Inšpiráciou pre tento text bol článok z periodika Modesto Anarcho, ktorý vydali anarchisti v Central Valley v Kalifornii v januári 2007.

Teoretické východiská Food not bombs a dôsledky v praxi

Triedna spoločnosť vytvára bezdomovectvo. Realita života – nízke alebo meškajúce mzdy, neustále platenie účtov, hypoték a pôžičiek, vysokého nájomného - znamená hrozbu vysťahovania z domu. A veľa ľudí sa na ulici ocitá aj kvôli mentálnym alebo psychickým problémom, ktoré často súvisia alebo sú spôsobené alkoholom a drogami. Nech už sú dôvody akékoľvek, bezdomovectvo je výsledkom triednej spoločnosti. Otázka znie: Uvedomuje si Food not bombs tento fakt a reaguje naň dôsledne?

Existuje názor, že Food not bombs je v konečnom dôsledku nezmyselná aktivita, ktorá reálne nemôže riešiť problémy, ktoré chce a preto je to pre anarchistov strata času. Zistili sme, že táto kritika do veľkej miery, ak nie úplne, obstojí. Tu je niekoľko úvah, ktoré vedú k tomuto záveru a niekoľko polemických bodov, ktoré by mohli viesť k diskusii buď o vhodnej a schopnej alternatíve, alebo k zamysleniu, či takáto alternatíva vôbec existuje.

Ak sú priame akcie najdôležitejšou zbraňou medzi utláčanými a našim cieľom je, aby sa vykorisťovaní sami a v maximálnej možnej miere sebaorganizovali a emancipovali, potom ako do toho zapadá činnosť Food not bombs?

Možno by bolo treba ujasniť si, najmä medzi súčasnými aktivistami Food not bombs, či túto iniciatívu považujú za anarchistickú alebo aspoň antikapitalistickú a či je potrebné robiť aktivity zásadne s odkazom, že je nevyhnutné nahradenie štátu a kapitalizmu inými spoločenskými a výrobnými systémami, ktoré nebudú produkovať bezdomovectvo a hlad, či neustály strach z ohrozenia iných životných potrieb. Toto je totiž myšlienka, s ktorou pôvodne vznikol projekt Food not bombs v USA.

Keď sa pozrieme na situáciu u nás, zdá sa, že z tejto pôvodnej myšlienky sa niečo vytratilo. Niečo dosť podstatné. Posledné akcie oboch slovenských Food not bombs (Bratislava a Trnava) v zime 2007 boli zamerané skôr na zdôraznenie faktu, že práca, ktorú FNB robí, sa veľmi líši od aktivít cirkvi a ostatných skupín, ktoré vidia bezdomovectvo ako nešťastnú náhodu. Otázka ale zostáva - existuje skutočne nejaký rozdiel oproti tomu, čo robí cirkev? Vieme v tom skutočne nájsť nejaký antikapitalistický prvok?

Situácia v Čechách sa zdá byť podobná a pre skupiny, ktoré tu pôsobia, platia obe položené otázky. Vidieť, že niektoré skupiny FNB vlastné antikapitalistické zameranie odmietajú úplne alebo ho len proklamujú a vykresľujú projekt ako milosrdenstvo pre ostatných, nie ako okamžitú túžbu po radikálnej zmene ich okolitého prostredia a propagujú striktné nenásilie a lásku, namiesto antimilitarizmu. Tu by sme dodali, že ani my násilie nevyhľadávame a najradšej riešime naše problémy inak. Samotný preklad „jedlo namiesto zbraní“ sa nám však javí nepresný. Nevyjadruje priamo postoj k vojne ako k nástroju moci, ale skôr je to nejaké pseudomorálne memento... V súvislosti s týmto stojí za zmienku, že v iných zemepisných šírkach sú aktivisti FNB napádaní a zabíjaní.

Mohli sme však vidieť aj netradičné pokusy o spravovanie projektu FNB. Napríklad, kolínska skupina sa spočiatku usilovala prenajať si priestory, kde chcela poskytovať prístrešie bezdomovcom. Nie je ale jasné či sa im to aj podarilo zrealizovať, dali o sebe vedieť iba videom. Nedávno sa niektoré skupiny FNB v Čechách zapojili do aktivít Ne radarům!

Najviac kontroverzné je pravdepodobne pôsobenie skupiny Jedlo namiesto zbraní v Bratislave. Postihol ju rovnaký osud ako väčšinu skupín JNZ na Slovensku a ako sa zdá aj v Čechách. Z pôvodne otvorene antikapitalisticky profilovanej aktivity sa stala len akási politická forma pomoci chudobným. Z vyjadrení samotných účastníkov a účastníčok projektu vo veľkej miere vyplýva, že JNZ pre nich predstavovalo skôr osobnú skúsenosť s danou prácou a pomocou, kolektív kamarátov a zábavu. Na tom by nebolo nič zlé, skôr naopak, avšak priestor pre antikapitalistickú politiku sa stal v podstate nulovým a to nielen prakticky, ale aj deklaratívne. Dokonca sme mohli vidieť aj ďakovanie ministrom (napr. pri zrušení povinnej vojenskej služby...).

Pokiaľ ide o rozdávanie jedla v Trnave z niekoľkoročných skúseností jedného z aktivistov vyplýva, že výsledky sú dosť rozpačité. Aj keď názory ostatných v skupine, ktorí túto aktivity nevnímali cez antikapitalistickú optiku, môžu byť iné, akosi chýba pocit, že by došlo k reálnej pomoci zmeniť niečo k lepšiemu vo vzťahu bezdomovec-bezdomovec, alebo polícia-bezdomovec či úradníci-bezdomovci (alebo byty-bezdomovci:)). Neustálym rozdávaním a slabou reflexiou činnosti a propagáciou teoretických východísk sa v podstate len menila zostava aktivistov. Pozitívnym dôsledkom činnosti bolo, že sa bezdomovci viacej zdržiavali spolu v parku, aj mimo čas rozdávania jedla.

Emocionálny prínos a význam sociálnych väzieb, ktoré sa môžu varením jedla utužovať však nemajú veľa spoločného s antikapitalizmom či anarchizmom len tak sami o sebe. Ba čo viac, je tu zásadná otázka, či Food not bombs vo svojom samotnom jadre vôbec dokáže byť pozitívnym antikapitalistickým projektom.

Problém s koncepciou FNB spočíva v tom, že v zásade nič nemení v sociálnych vzťahoch. Stále existuje deliaca čiara medzi „tými, ktorí servírujú a varia“ a „bezdomovcami“. Taktiež vydávať za radikálnu aktivitu to, že sa varí zo surovín určených na vyhodenie... Veď touto aktivitou sa zaoberá deň čo deň veľa bezdomovcov. Oni už pochopili, čo im systém servíruje. Viacerí aktivisti FNB chcú „povedať pravdu mocným tým, že ukazujú, že bezdomovci sa vyskytujú v ich mestách a niečo sa musí s tým urobiť“. Zanedbáva sa aj fakt, že ľudia sa ocitajú na ulici z rozličných dôvodov, nie vždy je to kvôli vydávaniu peňazí do zbrojenia miesto sociálnej oblasti. Totiž, niektorí na ulici zostanú celý zvyšok života kvôli duševným či zdravotným ťažkostiam alebo problémom s drogami. Iní tam môžu byť iba na krátky čas a sú obeťami vlastníkov bytov, straty zamestnania, agresívneho alebo sebeckého manžela či manželky alebo priateľa/ľky, alebo kombináciou rozličných problémov. Sú tiež ľudia bez domova, ktorí si to zvolili, ale táto skupina je malá a prevažne vekovo mladšia.

Existuje alternatíva?

Tu je jeden nápad. Predstavme si, že aktivisti FNB, by sa venovali konkrétnej terénnej sociálnej práci a nie len príležitostnému rozdávaniu jedla. Jej obsahom by samozrejme bola najmä radikalizácia bezdomovcov, podnietenie k sebaorganizácii, ale tiež aj psycho-sociálna pomoc (jej zmyslom je integrácia „odvrhnutého“ späť do systému (práce, rodiny...) napríklad formou diskusií, terapie, pobytov, kontaktných centier a pod.). V Bratislave je údajne 5 000 bezdomovcov. Ak by z ich strany existoval záujem angažovať sa vo vlastných problémoch a aspoň časť z nich by vytvorila politické hnutie, stalo by sa najväčším hnutím v Bratislave veľmi špecifického charakteru. A FNB by v takejto veci mohlo zohrať zaujímavú úlohu. Dodávame však, že bezdomovcov nepovažujeme za prostriedok, ktorý by sme chceli využiť pre vlastné „revolučné“ zámery.

Reč je prirodzene o úplne inom FNB, aké vidíme dnes... Majú na to existujúce skupiny potenciál? Dokážu robiť aj viac ako rozdávanie letákov a to nielen okoloidúcim, ale aj bezdomovcom? Vedeli by vytvoriť projekt komunikačnej siete, napríklad vo forme bezdomoveckého samizdatu, ktorý by bol aj prostriedkom k zdieľaniu nápadov a tipov (čo je napríklad v Bratislave medzera, ktorú existujúci časopis NotaBene necháva otvorenú)? Dokážu byť stimulom napríklad pre vytváranie bezdomoveckých samosprávnych iniciatív, ktoré by prioritne riešili aktuálne sociálne a ekonomické problémy bezdomovcov, a to nielen krátkodobo? Práve podobné aktivity (plus napríklad squatting, vytváranie sociálno-kultúrnych centier ai.) by mohli mať oveľa bližšie k pôvodnej myšlienke FNB ako púhe rozdávanie jedla...

LENŽE! Celá táto myšlienka má niekoľko chybičiek. Malé skúsenosti aktivistov s terénnou sociálnou prácou s bezdomovcami, nedostatok voľného času popri práci alebo škole pre tak náročný projekt a celkom prirodzene aj obmedzené finančné možnosti. Nie je to však len čas, energia či peniaze. Je to aj o nás samotných a našom skutočnom záujme a motíve našej činnosti. Pre viacero aktivistov to bol a je len momentálny trend, momentálne nadšenie, vzplanutie pre „dobrú vec“. Preto je možno tak malý záujem o antikapitalistickú politiku vo Food not bombs skupinách, ktoré tu pôsobia.

Podľa nás tu nie je potenciál na skutočne antikapitalistický projekt. A aj v prípade, že by bol, zásadná otázka je, či má zmysel vložiť svoju energiu do takejto vízie. A buďme k sebe úprimní – nie je lepšie radšej žiadne Food not bombs ako také, aké tu vidíme dnes? Táto otázka je, samozrejme, platná najmä pre tých, ktorí FNB vnímajú ako antikapitalistický projekt (pretože tým skutočne je, resp. bol) a nie formu charity. Prečo používať hlavičku FNB pre aktivitu, ktorá sa v našich pomeroch od pôvodnej predstavy, ako sa zdá, značne líši? A prečo sa angažovať v projekte, ktorého aktivisti sa zdráhajú označeniu charita, no v realite robia len ťažko niečo iné...
 
Skúsenosti z iných skupín možno vedú k iným záverom. Nevieme o nich, aj keď tu bol pokus o anketu, ktorá bola rozoslaná viacerým skupinám v Čechách, no návratnosť bola nízka. Bolo by zaujímavé poznať ich názor na vlastnú činnosť a dokázať ho konfrontovať s našim kritickým pohľadom. Presnejšie, pokusom o kritický pohľad.

Aký je teda záver tohto textu?

Problém bezdomovectva vnímame ako najokatejšiu podobu premenlivého kapitalistického (ne)šťastia a úprimne povedané, nikto z nás (a ani z aktivistov FNB, ktorých poznáme) nevie, aké je to byť na úplnom sociálnom, ekonomickom, psychickom a v konečnom dôsledku aj politickom dne.

Náš postoj tiež znamená, že nepokladáme za dôležité stavať do popredia naše skúseností na pracoviskách alebo v školách a aplikovať ich schematicky na problémy bezdomovcov. Tých považujeme za špecifickú  a unikátnu sieť ľudí (a áno, za súčasť tzv. „pracujúcej triedy“) s odlišnými túžbami a motívmi, ktorých kapitalizmus hodil cez palubu, zatiaľ čo my na tej palube ešte otročíme. Ak teda je prianím bezdomovcov sa do systému zapojiť a vyškriabať sa späť na palubu, ak stav zamestnania a moment získania práce bude sprevádzaný pocitom šťastnejšieho života a osobného naplnenia, nemáme žiadny ideologický problém byť potom nápomocní. Lebo žiť v súčasnosti nedobrovoľne odvrhnuto mimo kapitalizmu znamená asi väčšiu mizériu ako žiť v rámci neho.

Hlavným bodom nášho pohľadu na súčasný stav Food not bombs teda je, že človek by sa nemal spoliehať na skupinu rozdávajúcu jedlo, že mu zaobstará jedlo, odev alebo dá strechu nad hlavou. Toto je podľa nás iba pokračovanie závislosti a potvrdzovanie hraníc, ktoré medzi nami kapitalizmus vytvoril. Ak chceme naďalej pokračovať v rozdávaní jedla a taktiež participovať na radosti, ktorá prichádza zo zjedenia niečoho, za čo nebolo treba platiť, potom zrejme potrebujeme zmeniť prístup, aby nebol len tichým protestom, ale aj inšpiráciou, aby sa ľudia organizovali, aby mohli riešiť svoje vlastné problémy a nájsť svoje vlastné riešenia. Nemôžeme (a ani nechceme) byť spasiteľmi ľudí. Tým sa začína úpadok a aj tak sa nikdy nezbavíme nešťastia v našich životoch a komunitách.

„Aktivizmus“ útočiaci na vybrané problémy nás nedostane tam, kam chceme ísť, teda k zásadnej sociálnej zmene. V tejto sfére budeme musieť spochybniť ešte veľa projektov, v ktorých sme zapojení a venujeme im roky našej činnosti, inak „si naše anarchistické zuby“ vylomíme. Byť kritickým a všímavým v našej praxi – aj preto sa nazývame anarchistami, anarchistkami. Ak snáď očakávame od komunity bezdomovcov, že by mohla byť „radikálna“ a vidíme FNB ako jeden z možných nápomocných činiteľov, muselo by byť aj samotné FNB radikálne. Realita je podľa všetkého dosť odlišná, čo je jeden z dôvodov, prečo vnímame FNB ako charitu. Síce politickú, ale charitu.

V úvode padla otázka či si skupiny FNB, ktoré boli spomenuté, uvedomujú triednu spoločnosť a rozpory v nej a či na to reagujú dôsledne. Z toho, čo sme sa dozvedeli vyplýva, že pravdepodobne sa od takéhoto vnímania a teda pôvodnej antikapitalistickej myšlienky vzdialili.

Byť anarchistami znamená pokúsiť sa pochopiť, ako v spoločnosti vlastne fungujú konkrétne triedne vzťahy, konflikty a boje a zmysluplne na ne reagovať. Nič viac, nič menej.

Text je spoločným dielom členov Priamej akcie, Info-@-Police a neorganizovaných aktivistov 

Súvisiaci článok:
http://www.a-kontra.net/food-not-bombs-fnb-26-rokov-radikalnej-charity