Priama akcia je solidárny zväz pracujúcich,
ktorý sa sústreďuje na riešenie problémov
na pracovisku a v komunite, a na organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky
pracujúcich na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP), ktorá v súčasnosti združuje zväzy a skupiny z 19 krajín sveta.



„Sra na nich“? Sú aj iné možnosti - Úspešné organizovanie sa s homofóbnymi kolegami

4. február 2015

Referendum „za rodinu“ urobilo z homosexuality tému diskusií s našimi kolegami a kolegyňami, rodičmi, demi či známymi. Zväz Priama akcia odmieta postoje, ktoré vedú k nerovnému postaveniu žudí na základe rasy, pohlavia či sexuálnej orientácie. To však podža nás neznamená, že predsudky zo dňa na deň zázračne zmiznú. Na každého z nás sa od detstva nalepili prvky homofóbie, sexizmu či rasizmu. Zbavi sa ich však dá a skúsenos odborového organizátora zväzu IWW v USA je dobrým príkladom ako na to v praxi. Colt Thundercat opisuje, ako si poradil s nepríjemnou situáciou na pracovisku a navyše posilnil súdržnos dovtedy homofóbnych kolegov proti šéfom.

Vedel som, že to nebude žahké. Priatelia, ktorí mali skúsenos s prácou v danom sklade, ma varovali. Vraveli mi, akým problémom budem ako gej čeli v hypermaskulínnom (pozn. prekl.: pojem z psychológie označujúci mužské stereotypy dovedené do úplného extrému), sexistickom a homofóbnom prostredí. So záujmom som si ich vypočul a čo najlepšie sa na to pripravil. „To dám,“ myslel som si, „veď to nebude prvýkrát. Mám hrošiu kožu. Viem sa bráni. Poradím si s tým. Som pripravený.“

Budem úprimný: mýlil som sa. Keby som tvrdil, že išlo o nepriatežské prostredie, vežmi by som zžahčoval. Rovnako ako mnohé iné pracoviská, aj toto bolo gendrovo rozdelené a ja som pracoval so samými mužmi. Kolegovia si neustále nadávali a trúsili homofóbne poznámky a „vtípky“. Každý deň som bojoval s tým, ako si poradi s hnevom, frustráciou a depresiou, ktoré vo mne vyvolávali slová ako „buzerant“, „buzík,“ „teploš“ a podobnými sračkami, ktoré som počúval dokonca častejšie ako na strednej škole. V škole a aj teraz som reagoval tak, že počas prvých mesiacov som bol tichý a utiahnutý. Bojoval som s vlastným hnevom, aby ma úplne nezložil.

Keby tieto veci nezasahovali do všetkých aspektov života na pracovisku a neboli úplne nemenné, asi by som si s nimi vedel poradi. No takto som si pripadal stratený a snažil som sa prís na to, ako čeli niečomu, čo je tak hlboko zakorenené, že sa s tým vôbec nedá pohnú.

Rýchlo som si uvedomil, že túto atmosféru schválne vytvárajú a podporujú naši šéfovia. Na rozdiel od kamaráta de Borda (pracujeme v rovnakom sklade), ktorý opisuje svoje skúsenosti s homofóbnym vedúcim, bola moja skúsenos s nadriadenými a manažérmi na našom oddelení iná. Dávali si pozor, aby nikdy nepovedali niečo otvorene homofóbne alebo sexistické (pravdepodobne boli na nejakom školení, aby sa firma vyhla žalobám na súde). Robili však všetko preto, aby pestovali atmosféru hypermaskulínnej súaživosti a vyžmýkali viac zisku z pracovníkov. Ak si robil príliš pomaly, povedali „vzmuž sa“. Ak si zavolal, že si chorý, alebo prejavil obavy, že daná úloha by mohla spôsobi úraz, vyhlásili, že si „pussy“ (pozn. prekl.: slangový ekvivalent slova vagína vyjadrujúci, že je niekto slaboch) alebo „ufňukaná ženská“. Tí istí vedúci zároveň podporovali sexistickú a homofóbnu atmosféru, smiali sa na vtipoch, obraňovali najhorších previnilcov, ak niekto niečo „nesprávne pochopil“ a pravdaže sa nič nikdy nepokúšali obmedzi ani zastavi.

Ako sa odnauči zlozvykom

Rovnako ako väčšina tých, ktorí sa cítia v každodennom živote utláčaní, aj ja sa snažím obklopi čo najväčším počtom dobrých žudí. Takých, na ktorých sa môžem spožahnú, ktorí rozumejú tomu svinstvu a o ktorých viem, že si ma budú váži. No o tom, s kým budeme pracova, rozhodujú šéfovia, nie samotní pracovníci. My to musíme akceptova, alebo skúsi šastie inde. Mnohí budú tvrdi, že najlepšie, čo môže človek so štipkou sebaúctu v takej situácii urobi, je odís a nájs si inú prácu, kde nie je taká hrozná atmosféra. Ako organizátor som však považoval za neprijatežné, že niektoré pracoviská môžu alebo by mali organizova iba heterosexuálni cisgender muži (teda tí, ktorých pohlavie pri narodení zodpovedá tomu, čo sami cítia). Naopak, bol som nútený bojova za vytvorenie atmosféry, v ktorej ma ostatní prijmú, a zistil som, že v dôsledku toho sa zo mňa stal lepší organizátor. Pomohlo mi to vytvori si puto s kolegami, vďaka ktorému sa dokážeme postavi proti zrýchžovaniu práce, obažovaniu a zneužívaniu zo strany vedenia.

Najprv som si však musel odvyknú od vlastných reakcií na urážlivé správanie. Tieto reakcie som podobne ako mnohí žavičiari prebral od akademikov a z akademických textov. Spadali do rámca, ktorý hovoril, že treba rýchlo, priamo a nekompromisne zastavi každého, kto na niekoho slovne útočí. Mal som aplikova nulovú toleranciu na žudí, ktorí sa správali urážlivo. Ak mi nerozumeli alebo ma nepochopili, nemal som to vníma ako môj problém. Nebolo mojou úlohou vysvetžova im, ako urážajú mňa aj iných. Nechcem tvrdi, že tento prístup nie je ani trocha užitočný, no nedal sa využi na mojom pracovisku ani na mnohých iných, lebo vedie k izolácii. Niektorí žudia v istých situáciách samozrejme nevedia komunikova so svojimi spolupracovníkmi tak ako ja (čo súvisí s ich vlastnou gendrovou identitou a inými faktormi). Bolo by necitlivé ignorova to. V každom prípade, nikdy by som nepovedal, že prístup, ktorý buduje dôveru a solidaritu, bude taký účinný v porovnaní s konfrontačnejším a nepriatežskejším postojom.

Nechcem tvrdi, že ide o jediný prijatežný spôsob, ako komunikova s kolegami, ani že to organizátori majú či musia vždy vedie. Mnohí (vrátane mňa) reagujú na útlak nesmierne pudovo. Je vežmi ažké ovláda sa a pristupova ku kolegom skôr pokojne a kamarátsky. Hoci nie je žahké potlači svoje pocity (pre mňa to teda žahké nebolo), mnohí žudia sú ešte v náročnejšej situácii, lebo spolu s útlakom zažívajú aj násilie. Určite netvrdím, že tí, v ktorých útlak vyvoláva pochopitežný a odôvodnený hnev a potrebu obrany seba samých a našej schopnosti preži, nemajú právo takto reagova. Ide mi o to, aby žudia našli spoločnú reč s kolegami a ďalšími, ktorí konajú a uvažujú nekriticky vo vzahu k utláčaným skupinám. Ide mi skôr o vybudovanie kultúry solidarity, nie o jednoduché zmierenie sa s tým, že kolegovia budú vždy nepriatelia a nie spojenci v našich bojoch. Každý, kto zažil útlak a násilie, v podstate bojuje s vlastnými emóciami. Podža mňa je to však boj, do ktorého sa oplatí pusti a ktorý z nás robí lepších žudí s revolučnými myšlienkami a lepšími schopnosami organizova sa. A je jedno, kde sa tento boj začne a kam nás dovedie.

Budovanie kultúry solidarity

Po niekožkých mizerných týždňoch som mal pocit, že nastal čas použi jednoduchší prístup. Čakanie na tú správnu chvížu nejaký čas trvalo a bolo priam neznesitežné. Raz som sa však ocitol v situácii, keď som odchádzal z práce a začul som, ako kolega S., ktorý sa správal najhoršie, so smiechom kričí na iného kolegu: „Mike, ty si fakt úplný buzerant!“ Treba poveda, že so S. som celkom dobre vychádzal. Bol to milý týpek so zmyslom pre humor. Keď nemal také blbé kecy, často sme žartovali, aké nerealistické požiadavky na nás majú niektorí šéfovia a akí sú protivní. Podišiel som k nemu a povedal: „Hej, S., urobíš mi láskavos?“ „Jasné, chlape, o čo ide?“ „Mohol by si presta s tými vtipmi o gejoch? Fakt nerád počúvam také kecy.“

Zavládlo ticho. „Myslíš akože seba? Nezdá sa mi, že by som niekedy povedal niečo o tebe...“ „Nie, nemyslím seba, myslím všeobecne. Fakt to nerád počúvam, takže by som ocenil, keby si s tým prestal. Musím uteka na bus, ale keby si o tom chcel niekedy pokeca, budem rád.“ Znepokojený a zmätený výraz v jeho tvári vystriedalo prikývnutie. „Okej, kámo, v pohode. Sorry, ak som a nasral alebo čo.“ A bolo.

Výsledok sa dostavil rýchlo. Bez S. sa frekvencia homofóbnych vtípkov znížila z niekožkých denne na zopár sporadických prípadov. A keď sa nejaké poznámky vyskytli, postavil som sa k veci rovnako a dosiahol rovnaké výsledky. Raz počas prestávky rozprával S. o tom, ako nakupoval v obchode so zdravou výživou, kde pracuje jeho priatežka: „Akože, je to dobré jedlo, ale vždy keď odtiaž odchádzam, pripadám si ako... no proste... cítim sa ako nejaký... nejaký...“ Zasekol sa a pozrel na mňa, akoby mu do cesty vbehla srnka. „Ako nejaký skurvený hipík?“ dopovedal som. „Presne tak, kámo,“ zasmial sa, „ako skurvený hipík. Doriti, stáva sa zo mňa hipík.“ Zvyšok dňa sme si robili srandu z toho, aké vonné tyčinky mu kúpime na narodeniny.

Postupne som bol na pracovisku čoraz aktívnejší a nadobúdal som aj väčšiu sebadôveru. Môj postoj sa zakladal na jednoduchom predpoklade: ak ukážeš, že niekomu kryješ chrbát, urobí to isté pre teba, plus bude ochotný/á prehodnoti svoj postoj a spôsob, akým sa s tebou rozpráva, ak o to požiadaš v rovnakom duchu. Vždy, keď som sa rozprával s kolegami a niekto utrúsil niečo urážlivé, pokojne som povedal, že sa mi to nepáči, a navrhol, že ak budú chcie, môžeme o tom ešte pokeca. Robil som to najlepšie, čo som vedel, aby nemali pocit, že ich strápňujem alebo „na nich útočím“, lebo to zvyčajne vedie k zablokovaniu diskusie. Pri kolegoch, ktorí sa takto neprejavovali a chcel som im poveda, že som gej, som improvizoval a takisto som im ponúkol možnos pobavi sa o tom.

Výsledky boli nesmierne pozitívne a často ma prekvapili. Zvyčajne otvorili dvere ďalšej, hlbšej diskusii nielen o tejto téme, vďaka čomu sme sa navzájom lepšie spoznali. Jeden kolega pri nakladaní kamióna zastavil stroj a vyhlásil: „Doboha, máš pravdu. Môj brat je gej a stále mi hovorí to isté čo ty. Fakt na tom musím popracova.“ Iný má po priznaní, že som gej, postrašil vtípkom, že „ak nemám rád Beyoncé, nemôžem by gej“, no potom dodal: „Pozri, môže sa ti páči čokožvek, ale obaja vieme, že je veža gejov, ktorí Beyoncé nemusia. Ja som vyrastal vo fakt nábožnej kresanskej rodine a mám pocit, že žudia predpokladajú, že vedia, aký som a čo ma zaujíma, no mýlia sa. Podža mňa je to tak nejak.“ Iní povedali iba niečo ako: „Veža o tom neviem, ale chcel by som sa dozvedie viac.“ Zakaždým sme získali príležitos vytvori si solidárnu väzbu, aká je neocenitežná pri akomkožvek úsilí o organizovanie.

Je až prekvapujúce, ako sa za posledný rok zmenila kultúra na pracovisku. Suchý humor kolegov vytvárajúci homofóbnu atmosféru vystriedalo uahovanie si zo seba a vlastnej maskulinity. Ešte dôležitejšie je, že sa často používa na udržanie novovzniknutej kultúry: ako akési odmietnutie homofóbnych či iných pridrbaných poznámok. Asi najlepším príkladom je situácia z konca jednej ažkej zmeny pred niekožkými mesiacmi. Piati sme nakladali posledný kamión v budove, keď nováčik Al, ktorý sa už prejavil niekožkými homofóbnymi poznámkami, zo žartu vyhlásil, že G., (heterosexuálny) kolega, s ktorým som si celkom blízky, by sa určite potešil, keby ho niekto ošukal. G. na to okamžite zareagoval slovami: „Tváriš sa, akoby na tom bolo niečo zlé.“ Al nevedel, ako zareagova, a tak iba zamrmlal: „Teda, kámo, také pičoviny už nechcem poču,“ na čo G. nahlas zahlásil: „Tak to máš blbé, lebo teraz O TOM BUDEŠ POČU VŠETKO!“ Nasledoval pätnásminútový detailný opis toho, aké skvelé je, keď a niekto ošuká, podrobný opis penisu, jeho vežkosti, sexuálnych polôh a podobne, a to taký obrazný, že by sa pritom červenal aj pornoherec. My ostatní sme sa zatiaž uchechtávali na jednej strane na tom, aký nesvoj bol z toho Al, a na strane druhej na tom, akú metódu zvolil G., aby poukázal na problém. G. potom prišiel za mnou a povedal: „Nedovolím, aby sa tu šírili také sračky. Kryjem ti chrbát.“

Nejde len o slová

Nedávno som bol počas krátkej prestávky našej zmeny vonku s niekožkými kolegami prevažne z iného oddelenia. Mladý latino robotník T. začal rozpráva príbeh z jeho druhej roboty, kde obsluhuje v kongresovom centre. Vežmi sme sa s T. nepoznali, hoci sme sa už raz bavili o tom, že si pripadáme odcudzení (z dos odlišných dôvodov) od čisto bielej väčšinovej kultúry amerického stredozápadu. On ako Latinoameričan a ja ako Žid. T. sa sažoval, že keď nosil jedlo na podujatí pre LGBT výkonných predstavitežov firiem sponzorovanom spoločnosou Disney, viackrát mu vynadali, že nesprávne odhadol pohlavie transgender žudí. Rýchlo som sa ozval, že transsexuáli sa s tým stretávajú dos často a dá sa pochopi, že človek je v takej situácii znechutený. On aj ostatní robotníci vonku súhlasili a podporili ma aj vtedy, keď som poznamenal, že keby T. v danej situácii nebol obsluha, ale kamarát daného človeka, zrejme by všetko prebehlo celkom inak. Prestávka sa skončila, no nebol som spokojný s tým, ako sme to uzavreli.

Na druhý deň som náhodou prišiel do roboty pätnás minút pred začiatkom našej zmeny a zbadal T. Opýtal som sa ho, či aj včera obsluhoval na nejakom podujatí v kongresovom centre. Prisvedčil a dodal, že zasa niekoho nesprávne oslovil a šéf mu vynadal. Nevedel som, čo poveda. „Vieš, je to celé nahovno,“ vyhŕklo zo mňa. „Budem úprimný, som gej a podobné podujatia ma vedia fakt znechuti. Všetky tie firmy podporujú také veci, len aby si spravili reklamu v LGBT komunite a mohli poveda: ‚Pozrite, ako všetkých akceptujeme,‘ no v skutočnosti sú celkom iní. Naša firma mala v sprievode na dúhovom pochode vlastný voz. Možno sa chceli vytiahnu pred nejakým homosexuálnym nadriadeným. Aj tak ide všetkým len o to, aby dostali prachy od bohatých zmrdov v komunite. Pritom toto pracovisko je všelijaké, len nie priatežské ku gejom.“

T. nad tým chvížu uvažoval, a potom povedal: „Kámo, to si ani neviem predstavi. Vieš, čo sa tohto týka, stojí to tu za hovno. A obzvl᚝ tvrdé to tu majú ženy. Musíš ma fakt hrošiu kožu, ak tu pracuješ a si žena alebo gej. Kokos, ani si neviem predstavi, aké ažké by to tu bolo pre človeka... Ako sa to povie? Transgender? Hej, bolo by hrozne ažké vyrovna sa s týmto svinstvom.“

Úprimne povedané, šokovalo ma, ako rýchlo si T. spojil všetky súvislosti. Ďalej sme rozoberali, že účas našej firmy na dúhovom pochode je absurdná, a že podujatie, kde obsluhoval, nemá nič spoločné s realitou našej roboty. Porozprávali sme si rôzne zážitky súvisiace s urážlivým správaním a vyjadrovaním v práci. Napokon siréna ohlásila začiatok našej šichty. „Hej, veď to,“ uzavrel som. „Tejto firme záleží na homosexuálnych zamestnancoch rovnako málo ako na tých hetero. Inými slovami, majú nás dvojnásobne u riti. A som si istý, že u Disneyho sú na tom rovnako.“

T. prikývol, a keď som sa zdvihol na odchod, poznamenal: „Hej, aj u Disneyho asi s radosou vyjebávajú s každým, kto pre nich robí. Len to nesmú by Židia,“ dodal sarkasticky. (pozn. prekl.: Disney je známy antisemitskou minulosou. V krátkosti sa jej venuje aj Wikipédia)

Záver

Jeden z hlavných dôvodov, ktoré ma motivovali napísa tento text a rieši problémy takým spôsobom, aký som si zvolil, je vec, na ktorú často zabúdajú tí z nás, ktorí sa hlásia k revolučným myšlienkam a veria v oslobodenie: že naše myšlienky sú nesmierne populárne, a to nielen medzi žuďmi, s ktorými sa už vieme na väčšine vecí zhodnú. Myšlienka, že by sme mali rešpektova dôstojnos každého človeka a kry si navzájom chrbát nielen v prípade obažovania zo strany šéfov, ale aj iných pracovníkov s pridrbaným postojom, je niečo, čo dokáže väčšina pracujúcich žahko podpori. Myšlienky oslobodenia a solidarity nie sú pre žudí zložité na pochopenie, hoci sa často vyjadrujú akademickým žargónom, ktorý neznalý človek nie vždy žahko strávi.

Samozrejme, zhoda v názore na tieto veci neznamená automaticky, že človek sa nebude správa urážlivo. źudské vedomie funguje zložito. Raz poču skupinku kolegov trúsi sexistické poznámky, a deň nato tá istá skupinka diskutuje o obažovaní a sexizme, ktorému čelila matka jedného z nich, pracujúca v našej firme dvadsa rokov, pričom to zhodnotia slovami, aké je nahovno, že ženy z našej budovy to musia znáša. Oba názory môžu existova súčasne. Ako žudia s revolučnými postojmi by sme mali podporova druhý postoj a nabáda kolegov, aby kriticky vnímali všetko, čo sa stavia do cesty všeobecnému rešpektu a dôstojnosti (v čo v skutočnosti veria). A povzbudzova ich, aby svoje názory pretavili do reality.

Na záver chcem uvies, že mojím zámerom nebolo vyvola dojem, že postavi sa k problému tak, ako som to urobil ja na mojom pracovisku, je dokonalé. Práca je stále ažká, mzda nízka, obažovanie zo strany vedenia neustáva. Od kolegov z času na čas aj teraz počujem homofóbne a sexistické poznámky, hoci takmer nikdy nie od niekoho z môjho oddelenia. Zmenilo sa však to, že do práce už nechodím v strehu a s obavami, akým sračkám budem zas čeli od kolegov. Šéfovia stále spochybňujú maskulinitu každého, kto nespĺňa ich nerealistické normy, a snažia sa nás vyprovokova, aby sme sa navzájom predháňali. Rozdiel je v tom, že väčšina mojich kolegov im už nesadne na lep. „Kamarátsky“ vzah medzi pracovníkmi a nadriadenými zanikol zhruba vtedy, keď prestali vníma homofóbnu a sexistickú atmosféru ako niečo prijatežné. Nepríjemné prostredie plné hypermaskulínnej súaživosti vo vežkej miere nahradilo také, ktorého základom je podpora a pocit, že si navzájom kryjeme chrbát. Odkedy nastala táto zmena, dokázali sme sa ubráni pred rôznymi sračkami zo strany vedenia, ktoré pravidelne zažívame. A dokázali sme to takými spôsobmi, aké boli podža mňa predtým nemyslitežné.

Colt Thundercat je organizátor zväzu IWW a spisovatež z Minneapolisu. Rád jazdí na bicykli, hrá na bendžo, má priblblé vtípky a uahuje si z žudí. Zvyčajne ho nájdete vo vežkosklade, kde trúsi sarkastické poznámky na šéfov, väčšinu času rozjíma, ktorý z manažérov by vydržal najdlhšie v klietke so skupinkou zlostných grizlyov, a pritom si hundre popod nos „už čoskoro“.

O skúsenosti s homofóbnymi poznámkami a náladami na pracovisku vyšli v časopise The Organizer dva články. Autorom prvého je člen IWW Coeur de Bord, ktorý píše hlavne o skúsenosti s nadriadeným. Druhý článok, ktorý napísal Colt Thundercat, sme sa rozhodli preloži do slovenčiny. V angličtine vyšiel aj v zbierke YOU BETTER WORK: queer, trans, feminist workers stories #1.

Preklad: Michal Tulík
Korekcie: Nadia Hladká













Diskusia

Vitajte v diskusii k článku. Cieľom diskusie je navzájom sa deliť o svoje pohľady na tému, skúsenosti a nejasnosti.
Ďakujeme, že v diskusii komunikujete s úmyslom konštruktívnosti, vzájomnej pomoci a úcty. Všetka komunikácia, ktorá ma iné ciele, bude presunutá tam, kam patrí - do smetného koša.

Pridaj pr�spevok








 
ODPORÚČAME



(pĂ­ĹĄ s diakritikou)

SPRÁVY

Najnovšie číslo Kapitálu aj s naším článkom o štrajkoch v školstve
13.03.2020 Redakcia časopisu Kapitál nás požiadala o príspevok k téme neposlušnos a výsledkom je osobne ladený článok našej členky. „V rokoch 2012 a 2016 som sa ako učitežka na jednom z bratislavských gymnázií zúčastnila protestov a štrajkov v školstve. Štrajk v roku 2012 sa stal jedným z najznámejších vyjadrení nespokojnosti pracujúcich v novodobých dejinách Slovenska. Zároveň bol predzvesou štrajku v roku 2016, ktorý sa dá bezpochyby označi za bezprecedentný prejav nezávislosti od klasických odborov.“

(Ne)voli nestačí – Po vožbách sa nič nekončí
26.02.2020 Už o niekožko dní sa na základe výsledkov volieb začne vytvára koaličná vláda a my si vypočujeme, že teraz treba čaka. Najprv na prvých sto dní, ako je zvykom, potom do polovice volebného obdobia, a napokon na ďalšie vožby. Štátne inštitúcie a firmy budú robi všetko preto, aby v novej situácii čo najefektívnejšie presadili svoje záujmy cez vlastné organizácie a kontakty. A my zatiaž (znova) prestaneme existova.

(Ne)voli nestačí – Voli či nevoli? O čom sú vožby
18.02.2020 Pozastavme sa na chvížu ani nie tak nad odpoveďou na túto otázku, ale nad tým, ako uvažujeme v období pred vožbami a ako vlastne funguje zastupitežská demokracia.

Otvorené stretnutie v deň volieb – program akcie
17.02.2020 S blížiacim sa termínom predvolebného otvoreného stretnutia v Bratislave aktualizujeme jeho program.

(Ne)voli nestačí - Organizovanie sa
11.02.2020 V práci aj v bežnom živote riešime problémy väčšinou bez toho, aby sme sa nejako špeciálne organizovali. Keď chceme na niečo poukáza alebo sa niekoho zasta, vieme to urobi v podstate hocikedy. Stačí trocha zdravého rozumu a odvahy. Je však veža problémov, ktoré sa dajú len ažko vyrieši bez skutočnej organizácie a plánovania.

Otvorené stretnutie so zväzom Priama akcia v januári
04.01.2020 V otvorených stretnutiach pokračujeme aj v novom roku. Jedno už máme naplánované na deň volieb vo februári, no stretneme sa aj v januári. Naposledy (v novembri) boli výsledkom stretnutia tri aktivity (článok o štrajku pracujúcich proti klimatickej zmene, účas na klimatickom štrajku a solidarita s protestmi v Čile). Dúfame, že praktický presah budú ma aj ďalšie stretnutia. Vidíme sa v sobotu 18. januára o 16:00 v komunitnej obývačke Bystro. Viac o stretnutiach sa dozvieš nižšie.

Zväz CNT-Tarragona hlási úspech po desiatich mesiacoch v spore
21.12.2019 Po desiatich mesiacoch sa 13. decembra dohodou skončil spor s predajňou tabaku Estanco Nº 2 de El Vendrell. K dohode došlo bez súdneho sporu a zapojenia právnikov. Rozhodli priame akcie.

Nálepky (Ne)voli nestačí sú tu!
22.11.2019 Chceš podpori túto myšlienku vo svojom regióne? Ozvi sa, pošleme!
Budú k dispozícii aj na otvorenom stretnutí v Bystre v BA už túto sobotu od 16:00. Viac info: nájdeš tu.


Otvorené stretnutie so zväzom Priama akcia v novembri
09.11.2019 Po hodnotnom prvom stretnutí minulý mesiac bude v novembri ďalšie. Pokračujeme v našej snahe o diskusie a spoločné aktivity žudí, ktorým je blízky triedny prístup. Diskusie vychádzajú z potrieb a záujmov žudí na stretnutiach a zámer je, aby mali praktický presah. Vidíme sa v sobotu 23. novembra o 16:00 v komunitnej obývačke Bystro. Viac o stretnutiach sa dozvieš nižšie.

Rozšírme myšlienku „(Ne)voli nestačí“ do regiónov!
28.10.2019 V rámci príprav na aktivity, ktorými chceme rozšíri myšlienku „(Ne)voli nestačí“, by sme radi znova zdôraznili, že sa chceme vyhnú naahovaniu sa o to, či voli alebo nevoli. Nájdu sa hlasy, ktoré tvrdia, že treba voli napríklad preto, aby sa do parlamentu nedostali neofašistické tendencie. Ide o vežmi dobrý príklad, na ktorom sa pokúsime vysvetli pointu kampane. Viac informácií o plánovanej kampani, do ktorej sa môžeš zapoji, nájdeš tu.

(źavicová) žurnalistika – skúsenos s redakciou blogu Pole
22.10.2019 Seriózna žurnalistika by mala by bez ohžadu na politickú orientáciu korektná. Očakáva sa, že človek, ktorý chce o niečom písa, si tému nielen vopred naštuduje, ale bude tiež vnímavo pristupova k poznámkam „respondentov“. Platí to pre klasické články aj pre rozhovory. Teda malo by. Naša skúsenos s redakciou blogu Pole bola iná.

Fotoreport z klimatického štrajku v Bratislave (20. 9. 2019)
20.09.2019 K dnešnému protestu na Námestí slobody sme sa ako organizácia vyjadrili stanoviskom zverejneným na webe, ale aj osobnou účasou na mieste v rámci „tmavozeleného“ bloku, ktorý pochodoval za vežkým transparentom kolektívu Bod obratu „Zmeňme systém, nie klímu“.

Zväz SolFed vybojoval spoločne s pracovníkom hotela dlžnú mzdu
08.05.2019 Bývalému pracovníkovi v kuchyni dlhoval hotel Harbour v Brightone 3 odpracované dni, zmluvnú odmenu (prepitné a bonus) a peniaze za nevyčerpanú dovolenku. Celková dlžná suma presahovala 1000 libier.

Kapela Železná kolóna vydáva nový album „Každý deň píšeme dejiny“
30.04.2019 Po 12 rokoch a opä symbolicky na 1. mája vychádza nový album Železnej kolóny s názvom „Každý deň píšeme dejiny“. Digitálnu verziu s piatimi songmi je možné vypoču/stiahnu si na bandcampe a youtube.

Výstava plagátov „Zyeme čokožvek“
24.04.2019 Solidárny zväz Priama akcia a komunitná obývačka Bystro pozývajú 1. mája o 18:00 na komentovanú prehliadku výstavy provokatívnych PLAGÁTOV KOLEKTÍVU HOGWASH, v ktorých sa tvorcovia snažia nájs rozdiely, ale hlavne spojitosti medzi súčasnou spoločnosou a režimom pred rokom 1989.

�al�ie>>
Vlastníci servera a domény priamaakcia.sk nezodpovedajú za obsah zverejnených príspevkov a nemusia sa s nimi stotožňova.
Log in