Bieda „verejného antifašizmu“
31. marec 2008
V stredu 19. marca sa v Košiciach uskutočnil pochod proti rasizmu a pravicovému extrémizmu. Išlo o ďalšiu z radu podobných akcií, ktoré sa u nás udiali za posledný rok. Všetky pritom mali spoločných niekoľko závažných negatívnych čŕt. Pokúsime sa preto zhrnúť priebeh, zmysel a význam predošlých demonštrácií. Závery nechávame na čitateľov a dúfame, že tento text podnieti otvorenú a kritickú diskusiu.
„VEREJNÝ ANTIFAŠIZMUS“ NA SLOVENSKU (2007-2008)
Bratislava (19. 1. 2007) – klikni pre report z akcie, klikni pre diskusiu o akcii
Bratislava (1. 2. 2007) – klikni pre report – zhodnotenie akcie, klikni pre report z akcie
Bratislava (12. 2. 2007) – klikni pre report z akcie, klikni pre report zadržaného účastníka akcie
Považská Bystrica (10.11. 2007) – klikni pre report z akcie (RTF), klikni pre diskusiu o akcii
Nitra (14.3.2008) – klikni pre report z akcie (RTF)
Košice (19.3.2008) – klikni pre report z akcie a jej zhodnotenie organizátormi (RTF)
Toto sú akcie, o ktorých vieme. Ak sme nejakú vynechali, budeme radi, ak sa niekto ozve a doplní ju. Pre ďalšie čítanie textu len dodáme, že bez prečítania všetkých odkazov z akcií a dôležitých diskusií odporúčame radšej ďalej nečítať (reporty nie sú dlhé a väčšinou sú písané pútavo).
Predtým, ako sa pokúsime zhrnúť spoločné znaky týchto akcií, je dôležité poznamenať, že pri úvahách sme vynechali akcie z 1. a 12. februára 2007 v Bratislave (dva pokusy „bratislavských antifašistov a antifašistiek“ znemožniť agitačnú akciu „Iniciatívy za slobodu slova“, za ktorou stála Slovenská pospolitosť). Dôvodom je ich špecifickosť a odlišnosť, minimálne čo sa týka formy (kritika obsahu by bola na dôkladnú analýzu antifašizmu ako takého, ktorú v tomto texte neprinášame v dôslednej podobe; všímame si skôr jeho „verejnú“ stránku), a väčšina komentárov, ktoré uvedieme, na ne neplatí. Taktiež sme preskočili akcie organizované priamo Ľuďmi proti rasizmu (ĽPR). Chceme sa zaoberať akciami iniciovanými a organizovanými zdola, mimo štátnych inštitúcií a mimovládnych organizácií.
Ak chceme hodnotiť vyššie uvedené akcie, je potrebné určiť si na základe čoho budú hodnotené. Náš pohľad vychádza z anarchistických pozícií. Pokúšame sa preto odpovedať na otázky ako: Čo sa akciami dosiahlo? Posilňujú antifašistov alebo neofašistov? Akú kultúru a prax budujú (t.j. aké medziľudské a „pracovné“ vzťahy, mentalitu, postoje, spôsoby robenia vecí a praktické činy podporujú, ako sa rozhoduje o aktivitách v skupine aktivistov)? Posilňujú antiautoritárske myšlienky a vzťahy? Poukazujú na systémové príčiny problému, teda idú ku koreňom problému – triednej podstate kapitalizmu a zastupiteľskej demokracie? Kde a ako to robia? Odmietajú posilňovanie moci polície a myšlienkové koncepty smerujúce k ešte represívnejšej spoločnosti (napríklad koncept extrémizmu)? Sú otvorené (seba)kritike alebo sa ju snažia zľahčovať?... Z týchto a podobných otázok vychádza naša analýza. Viaceré skutočnosti a kritické body sa objavili už v reportoch a hodnoteniach, mnohé aj v diskusiách.
NIEKTORÉ ZÁKLADNÉ A OPAKUJÚCE SA PROBLÉMY ANTIFAŠISTICKÝCH DEMONŠTRÁCIÍ („VEREJNÉHO ANTIFAŠIZMU“) NA SLOVENSKU (2007-2008)
1) Organizátori robili niečo podobné po prvýkrát
Všetko je raz po prvýkrát, to nemožno poprieť. Bolo by ale veľmi nešťastné, keby sme odsunuli bokom kritický pohľad na skutočne neúspešnú akciu takýmto zdôvodnením. Navyše, ak sa pozrieme na chronológiu akcií a diskusie, ktoré vyvolala jedna z prvých zásadne neúspešných demonštrácií (v januári 2007 v Bratislave), potom už nejde o žiadne „po prvýkrát“. Inými slovami, boli tu akcie, z ktorých sa dalo poučiť, žiaľ, nestalo sa tak. Prečo? Neinformovanosť o diskusiách a správach o priebehu a význame akcií asi nie sú jedinými príčinami...
2) Individuálne a emocionálne uspokojenie
Túžba mať radosť z toho, že „niečo robíme“, je veľmi silná a každý z nás chce urobiť niečo, čo bude mať význam. Chceme nejakým spôsobom konfrontovať tento systém a zabehnutý poriadok vecí a vyjadriť sa k problémom, ktoré pociťujeme. Ukázať, že sme tu a máme hlas. Toto nadšenie a vzrušenie pocítil asi každý, kto niekedy niečo také robil a aj my sami dobre vieme, aké je to skvelé. Emócie, nadšenie a vzrušenie sú ale vrtkavé záležitosti. Pri aktivizme je celá vec o to zložitejšia, že keď do niečoho dáme energiu a vášeň, máme potom väčší problém prijať kritiku a máme sklony k alibistickému ospravedlňovaniu významu nášho konania. Skôr máme sklon klásť väčší dôraz na našu túžbu (a sebecké masírovanie vlastného ega) ako na praktickú aktivitu. Inak povedané, prestávame kriticky zvažovať a ujasňovať si, čo chceme, aký to má zmysel, ako to asi bude vyzerať, aký je náš cieľ... Potom hrozí, že sa uspokojíme s výsledkami, ktoré sú v skutočnosti kontraproduktívne. Tvrdohlavosť a nekritickosť jednoducho do aktivizmu nepatria.
Niekedy je žiadna akcia lepšia ako v konečnom dôsledku bezvýznamná akcia. Zároveň je však dôležité zdôrazniť, že napríklad voľba vôbec nerobiť verejné protesty, neznamená nerobiť nič proti tomu, čo nás trápi!
3) Zloženie účastníkov akcií
Je nevhodné posudzovať ľudí podľa veku alebo výzoru, ale je dôležité chápať, že toto posudzovanie je súčasťou myslenia nielen ľudí „tam vonku“, ale aj nás samotných, ktorí sme aktívni. Priznať si tento fakt znamená urobiť krok vpred, pretože (okrem iného) dokážeme predvídať aj to, kto príde na akcie podobného typu. Vzhľadom na to, že verejné akcie sa organizujú väčšinou „pre médiá“, by sa na to malo prihliadať a zvážiť podobu a priebeh akcie.
Záverom môže byť buď robenie akcií menšieho typu, vynaliezavejšie, koordinovanejšie, prepracovanejšie alebo zacielenejšie (príklad - Bratislava, február 2007), alebo úplne upustiť od podobných akcií. Ide o kľúčovú otázku a každá voľba by mala byť dôsledne premyslená. Odmietnuť niečo len preto, že to môže na prvý pohľad vyzerať „netradične“, drasticky či neprijateľne, určite nie je tým najlepším prístupom.
4) Kult demonštrácie
Demonštrácia je verejnou akciou, ktorá má zviditeľniť istý problém alebo spoločný názor skupiny ľudí a zvýšiť jeho spoločenský význam. V skutočnosti je to ustálená a stereotypná forma protestu. V súčasných pomeroch má predvídateľný priebeh a dá sa ľahko zaškatuľkovať. Jej mediálny obraz zväčša nezávisí od snahy organizátorov a spoločenský dopad je veľmi limitovaný – zvyčajne veľmi malý až žiadny. Napriek tomu je medzi (antifašistickými) aktivistami stále rozšírená predstava, že prostredníctvom takýchto verejných akcií možno napomôcť k oslabeniu neonacistov v uliciach (ktorí sú často v silovej prevahe). Aj takto je podľa nás posilňované myslenie podceňujúce schopnosti sebaobrany proti nečakaným neonacistickým útokom. Okrem toho sú takéto akcie niekedy označované ako „priame akcie“. Chýba im však základ priamych akcií, teda konfrontácia s objektom protestu a citeľné riešenie momentálneho problému. Verejná antifašistická demonštrácia je zväčša protest pre protest bez priameho objektu protestu. Ide o nepriamu akciu bez konkrétneho cieľa. Býva skôr reakciou na medializáciu rôznych neonacistických aktivít a nie na každodenné, priamo pociťované problémy vo svojom okolí. K priamej konfrontácii s neonacistami počas akcií nedochádza.
Sú tu ale aj protidemonštrácie, ktorých funkciou je ochromiť alebo zmariť verejné akcie neonacistov a neofašistov (deje sa tak najmä v zahraničí, čo ale inšpiruje aj slovenskú scénu). Otázkou je, ako to má vyzerať v praxi? Fyzicky konfrontovať neonacistov? Je to možné? A ako to súvisí s masmediálnou prezentáciou a snahou nakloniť si na svoju stranu verejnosť? Kedy je názor „verejnosti“ dôležitý a kedy nie? Je vôbec dôležitý? Z doterajšieho sledovania protidemonštrácií sa dá povedať, že aj keď sa párkrát napadnúť neonacistov podarilo (napríklad v Čechách), nijako im to nezabránilo v ďalších verejných akciách a nie je vidieť ani žiadne citeľné oslabenie neonacistickej scény.
Špecifická je ale napríklad minuloročná pražská akcia k výročiu Krištáľovej noci, ktorá bola pomerne úspešná. Veľkú úlohu tu ale zohrala masmediálna hystéria, činnosť židovskej obce a v konečnom dôsledku aj niečo, čo sa označuje ako „občianska spoločnosť“ a neskôr výrazne aj polícia, teda represívna zložka štátu. Zmobilizovali sa politické špičky a zastupiteľská demokracia triumfovala protiústavným rozpustením akcie náckov.
Udalosti v Prahe mali negatívne dopady aj na niekoľko ďalších verejných prejavov – predovšetkým na počty zúčastnených a spôsobili demoralizáciu medzi viacerými neonacistami.
Ako sa pod to podpísala činnosť samotných antifašistov je ťažké posúdiť. Faktom je to, že antifašisti prispeli k rozšíreniu nie veľmi známych informácií o organizátoroch, k mobilizácii a k celkovej masmediálnej hystérii. Vyriecť ďalšie závery z poznatkov, ktoré máme, si však netrúfame.
Čo ale ostáva, je podľa nás udržiavanie predstavy o boji dvoch znepriatelených gangov, čo ešte viac zviditeľňuje neonacistov (masmédiá milujú strety...). Podstatným faktom je aj to, že náckovia musia nejako reagovať. Keď prídu o verejný priestor, je pravdepodobné, že časť z nich prejde k agresívnejším a ozbrojenejším formám boja. Je toto želaný stav, keď vieme, aké neúčinné pre získavanie sympatií sú demonštrácie? Možno kacírska myšlienka, ale zo strategického hľadiska minimálne na úvahu.
Dôsledky protidemonštrácií odhaľujú represívnu povahu štátu, čo je dosť zásadná vec pre antiautoritárske hnutie. Doteraz však tento aspekt nebol takmer vôbec využitý. Vo výsledku sa smerom (nielen) do antifašistickej scény naďalej podporuje dobrodružná fascinácia akčnými scénami, barikádami, ohňom, vytláčanými neonacistami či policajtmi. Veci, ktoré ľudí mimo scény v podstate vôbec nezaujímajú, nerozumejú im a chcú radšej byť bokom. Zo širšieho pohľadu (či nadhľadu) je to skôr o tom, že marginálna antifašistická scéna venujúca sa v podstate marginálnemu problému je tak ešte viac marginalizovaná (neofašizmus a neonacizmus je dnes skutočne marginálny a nie je sociálno-politickým hnutím, ale skôr subkultúrou, ktorá podľa nás nemá reálne šance stať sa takýmto hnutím a získať moc).
„Každý potrebuje to svoje pieskovisko, nech ho teda má“, asi tak nejak by sme mohli dnes označiť podstatu demonštrácií. Pre väčšinu z nich platí, že sú iba „2 minútami nenávisti“, ako ich poznáme z Orwellovho románu 1984. Pre štát a kapitál neškodné a niekedy aj želané, pre objekty protestu ignorovateľné a pár hodín (v lepšom prípade dní) po proteste si na ne už nikto aj tak nespomenie.
5) Extrémizmus – prázdny, no nebezpečný pojem – (nielen) pre antifašistov
Čo vlastne znamená antifašistická verejná akcia v širšom kontexte? Ak sa antifašisti priamo či nepriamo obracajú s riešením „problému neonacizmu“ na autority alebo akúsi abstraktnú „verejnosť“, sami si pod sebou pília konár. Dôvodom je koncept (proti)extrémizmu, ktorý neznamená nič iné, než pomalé ale isté posilňovanie represívnych systémov spoločnosti. V súčasnosti je koncept extrémizmu v procese pokusov o zavedenie do Trestného zákona (bok po boku s terorizmom...), pričom sa v ňom nezmyselne ocitajú napríklad aj antifašisti a anarchisti (ako tzv. „ľavicoví extrémisti“)! Tvrdenie, že problémom je len pravicový extrémizmus, je v skutočnosti vyjadrením schizofrenického postoja. Kto volá po potlačení pravicového extrémizmu, nevyhnutne volá aj po potlačení ľavicového extrémizmu. Oba pojmy sú súčasťou jednej koncepcie a nedajú sa žiadnym spôsobom od seba oddeliť. Nehovoriac o tom, že nech už bude „extrémizmus“ v zákone definovaný akokoľvek, jeho „neoficiálny“ emocionálny náboj je už teraz politicky výborne použiteľnou zbraňou. Pritom faktom je, že náckovia nie sú extrémisti. Sú to proste náckovia. Hovoriť iné znamená skresľovať skutočnosť. A to dosť nebezpečným spôsobom. Tu je len niekoľko z viacerých zásadných textov k problematike, ktoré veľmi dobre objasňujú, čo sa snažíme povedať, a podľa nás by mali byť súčasťou vedomostí každého antifašistu:
Vláda:
Legislatívny zámer zákona o boji proti terorizmu a extrémizmu
Nariadenie Ministerstva vnútra o postupe v oblasti boja s extrémizmom
Návrh koncepcie boja proti extrémizmu
Správa o boji proti prejavom násilia, intolerancie a extrémizmu
ĽPR:
(podľa nás veľmi nebezpečná) Petícia ĽPR žiadajúca Ministerstvo vnútra o zakročenie proti neonacizmu a extrémizm