O kríze a kapitalizme: Rozhovor s profesorom Andym Klimanom (1. časť)
8. december 2008
Andrew Kliman je profesorom na katedre ekonómie Pace University. Venuje sa otázkam ekonomického rastu, makroekonómie, peňazí a bankovníctva, verejných financií, genderu, rasy, triedy atď. Koncom októbra poskytol rozhovor pre kolektív The Commune z Británie. Ide o jednu z mála naozaj podnetných analýz krízy a jej dôsledkov pre pracujúcich. Okrem iného sa pozastavuje aj nad výzvou, pred ktorou stojíme počas krízy. V prvej časti rozhovoru Kliman rozoberá príčiny krízy a udržateľnosť kapitalizmu. Druhá časť sa viac týka dôsledkov a perspektívy pre pracujúcich.
Niektoré novinové titulky opisujú súčasnú krízu aj ako „kolaps“ systému. Ako by ste súčasnú krízu charakterizovali Vy?
Ku kolapsu zatiaľ nedošlo. Ak by k nemu došlo, určite by ste ho postrehli. Ale určite je tu riziko kolapsu finančného systému, a teda kapitalistického systému ako takého. Nebezpečenstvo bolo najvážnejšie v druhej polovici septembra pred schválením záchranného balíčka vo výške 700 miliárd dolárov od americkej vlády, ale pretrváva doteraz.
Kríza je krízou „dôvery“. „Dôverou“ sa tu nemyslí len nejaký všeobecný optimizmus ohľadom budúcnosti kapitalizmu, ale dôvera veriteľov, že peniaze, ktoré požičali, sa im vrátia. Ak je táto dôvera otrasená, tak ako teraz, požičiavaniu je koniec. Ale výroba a obchod sú závislé od pôžičiek – úverov. Nielen od úverov na otváranie nových tovární, obchodov a úradov a nákup ďalšieho vybavenia. Tiež úverov, potrebných na prosté prežívanie podnikov zo dňa na deň – na vyplatenie miezd pracujúcim, nákup materiálu, zásob atď.(1) Takže akékoľvek „zaškrípanie“ vo finančnom sektore má vplyv aj na takzvanú reálnu ekonomiku.(2) Ak by dôvera bola vážne otrasená a došlo by k panike na finančných trhoch – od čoho sme v septembri evidentne neboli veľmi ďaleko – a hrozba tejto paniky by pretrvala dlhší čas, tak už o žiadnych ďalších pôžičkách nebude reč.(3) Reálna ekonomika by sa v krátkom čase úplne zasekla a zastavila. To by bol kolaps.
Austrálsky predseda vlády označil krízu za „jasné zlyhanie extrémneho kapitalizmu“. Súhlasíte s ním?
No, bubliny a ich praskanie sú v kapitalizme neustále sa opakujúcimi javmi. Nielen v „extrémnom“ kapitalizme, ale v kapitalizme ako takom. Bezprostrednou príčinou tejto krízy bolo, samozrejme, prasknutie bubliny na trhu s nehnuteľnosťami v USA a rapídny prepad cien nehnuteľností. Od konca povojnového boomu, konkrétne od polovice 70. rokov, došlo k masívnemu zadlžovaniu, aby sa umelo zvýšila spotreba, čo malo zmierniť niektoré efekty relatívneho prepadu ekonomiky.(4) Ale explózia dlhov viedla k ďalším a ďalším bublinám - napríklad k technologickej bubline „dot-com“ (5) – a k ich nevyhnutnému prasknutiu. Zadlžovať sa rýchlejším tempom, ako je tempo rastu skutočne vytvorenej novej hodnoty, jednoducho nie je cestou k dlhodobo udržateľnému „ekonomickému rastu“. (6)
Podtónom slovného spojenia „extrémny kapitalizmus“ je myšlienka, že regulovaný kapitalizmus bude úspešnejší ako kapitalizmus voľného trhu. Pozrime sa napríklad na krízu úspor a pôžičiek v USA spred dvoch desaťročí. Tisícky „Savings and Loans“ spoločností (7) skrachovalo a vláda musela vynaložiť stovky miliárd dolárov, aby zaplátala straty veriteľov (tých, ktorí do spoločností vložili kapitál). Táto kríza bola krízou regulovaného kapitalizmu. S&L spoločnosti boli výrazne regulované; úroky, ktoré vyplácali veriteľom za vložené úspory, ako aj úroky, ktoré dostávali za poskytnutie hypotéky, určovala vláda. Ale keď v druhej polovici 70. rokov začala rásť miera inflácie (8) (a stojí za povšimnutie, že regulovaná keynesiánska politika (9) tomuto špirálovitému rastu miery inflácie nedokázala zabrániť), úrokové miery mimo tohto regulovaného systému vystrelili nahor. V dôsledku toho začali ľudia vkladať svoje peniaze inam ako do S&L spoločností. Tie boli nútené začať ponúkať výhodnejšie úroky za vklady – dokonca vyššie ako tie, ktoré dostávali za poskytovanie hypoték. To spôsobilo, že boli neustále v strate. Preto musel americký Kongres čiastočne upustiť od regulácie a umožniť S&L spoločnostiam zvýšiť úroky za poskytované hypotéky. No ak chceli spoločnosti dosiahnuť solventnosť, museli poskytovať čoraz riskantnejšie pôžičky. Mnohé z nich neboli nikdy splatené a nakoniec celé odvetvie doslova skolabovalo.(10)
Hlavnou slabinou tvrdenia, že regulovaný kapitalizmus je v niečom lepší ako kapitalizmus voľného trhu, je jednoduchý fakt, že v konečnom dôsledku kapitalizmus nikdy nemôže byť regulovaný. Toto nedávno potvrdil Joseph Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny a bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky. V polovici septembra napísal článok, v ktorom navrhoval celý rad nových regulácií a zákonov. V závere však pripustil: „Tieto reformy nezaručia, že nepríde ďalšia kríza. Vynaliezavosť ľudí na finančných trhoch je ohromujúca. Nakoniec vždy nájdu spôsob, ako preľstiť akékoľvek prijaté obmedzenia.“ S týmto postrehom celkom súhlasím.
Stiglitz pokračuje: „Ale tieto reformy zaručia, že sa zníži pravdepodobnosť ďalšej krízy a ak k nej dôjde, jej následky budú miernejšie, ako by boli bez nich.“ Toto, samozrejme, nedáva zmysel. Ak nakoniec finančné trhy naozaj preľstia akékoľvek prijaté obmedzenia, tak potom každá ďalšia kríza bude presne taká istá, ako by bola bez obmedzení. O nových zákonoch a reguláciách možno povedať, že môžu prinajlepšom oddialiť ďalšiu krízu alebo sťažiť trhom cestu k prekonaniu obmedzení. Navyše odďaľovanie kríz znamená podporu umelého rastu, s ktorým prichádza nadmerné zadlžovanie. Takže konečný negatívny efekt po prasknutí bubliny je o to väčší.
Vy a niektorí ďalší marxisti, ako napríklad Istvan Meszaros, tvrdíte, že kapitalizmus sa nikdy celkom nespamätal z krízy v 70. rokoch. Toto je v kontraste s ideológiou New Labour, podľa ktorej sme v období bezprecedentného „ekonomického rastu“ či dokonca definitívneho konca obdobia periodicky sa opakujúcich kríz (obdobia „boomov a kríz“). Ak v 70. rokoch nedošlo k obratu k lepšiemu, tak potom k čomu?
Nechápem, ako môže niekto popierať, že kapitalizmus sa nedokázal celkom spamätať z krízy v 70. rokoch, keďže žiadny taký boom ako po období Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny už nenastal. Od začiatku 50. rokov do roku 1973 rástol celosvetovo hrubý domáci produkt (HDP) na osobu zhruba o 3% ročne. Toto tempo rastu bolo viac-menej stabilné počas celého obdobia. Ale od roku 1974 do roku 2003 – posledného roku, ktorý som ešte analyzoval, a to podľa údajov Angusa Maddisona (11), HDP na osobu rástol iba zhruba polovičným tempom a iba o niečo viac ako tretinovým tempom, ak nezapočítame Čínu. Opäť nejde o žiadny trend, ale o dlhodobý útlm rastu HDP na obyvateľa, ktorý dosahoval oproti obdobiu povojnového boomu len asi tretinovú úroveň.
Nedávno som na svojej stránke uverejnil jednotlivé výpočty, desaťročie za desaťročím, pretože tento prepad HDP nie je všeobecne veľmi známy. Nie je taký známy, ako by mal byť.
Počas obdobia po roku 1974, samozrejme, došlo k niekoľkým krátkodobým cyklickým zlepšeniam. Niektoré z nich dostali prívlastok „boom“, ako napríklad „Clintonov boom“ v 90. rokoch v USA. Ide však len o iný názov pre „dot-com“ boom, ktorý, ako sa ukázalo, bol bublinou, ktorá praskla. Žiadny z týchto cyklických obratov k lepšiemu nezvrátil dlhodobý prepad rastu HDP. To je celkom jasné z čísel, ktoré som uviedol. Neviedli k obdobiu výraznejšieho rastu, ktorý by bol udržateľný v dlhodobejšom horizonte. Áno, vždy sa dá pohodlne žiť na dlh – ale len dočasne, kým nepríde čas zúčtovania. A ten príde vždy. V konečnom dôsledku je rast v kapitalizme vždy predurčený a limitovaný rastom hodnôt vo výrobe. V žiadnom prípade ho nemôže prevýšiť.
Čo sa týka tvrdenia, že cykly „boomov a kríz“ sú už za nami, je to jednoducho nezmysel. Ak to, čím sa práve brodíme, nie je vážna kríza, tak čo to potom je? Prechádzka ružovou záhradou?
Vlády zasiahli, aby podržali banky; polo-znárodňovanie [v Británii] v podaní Gordona Browna je vyhlasované za medzinárodný model. Budú takéto kroky stačiť?
Neviem. A neviem o nikom, kto by vedel. Viackrát počas krízy od leta minulého roku sme boli svedkami vládnych zásahov, ktoré potláčali krízu dôvery. Ale len dočasne, kým prišli ďalšie šokujúco zlé správy. Standard and Poor's, jedna z hlavných ratingových agentúr (12), prišla pred pár týždňami s vyhlásením, že záchranný balíček vo výške 700 miliárd dolárov by mal stačiť, keďže sa použije na rekapitalizáciu bánk. Inými slovami, pokryje ich straty a umožní im poskytovať pôžičky. Fed taktiež začal poskytovať pôžičky na trhu s obchodovateľnými cennými papiermi v snahe vyrovnať nedostatok krátkodobých obchodných pôžičiek zo strany bánk a finančných inštitúcií.(13)
Tieto a ďalšie súvisiace opatrenia sú krátkodobými záchrannými krokmi. Ich účelom je potlačiť krízu dôvery a zabrániť úplnému zmrazeniu poskytovania krátkodobých pôžičiek, ktoré by mohli pokojne spôsobiť kolaps finančného systému a stiahnuť so sebou ku dnu aj reálnu ekonomiku. Nie je v ich silách ani ich účelom zachrániť americkú alebo svetovú ekonomiku pred recesiou. Pochybujem, že by mohli recesiu skrátiť alebo zmierniť.
Hlavným problémom finančného sektora je, že finančné inštitúcie v USA a kdekoľvek inde sú veľmi zadlžené. Nové peňažné infúzie do finančného systému ich pravdepodobne zachránia pred kolapsom a možno na nejaký čas pokryjú straty. Nevyhnutne však musí dôjsť k „rozpoznaniu“ zdroja týchto strát a rozsiahle požičiavanie sa musí začať scvrkávať. Rast finančného sektora závisí od splátok, ktoré sa mu vrátia z požičaných prostriedkov. Tieto splátky používa na splácanie vlastných dlhov. Takže keď sa ukáže, že veľká časť týchto pôžičiek je problematická, finančný sektor sa musí „stiahnuť“ a požičiavať si menej.
Pokiaľ ide o kapitalistické krízy, Marx písal o tendencii k postupnému poklesu miery zisku [zamestnávateľov, firiem, podnikov] . Dá sa doložiť, že v období pred vypuknutím finančnej krízy zaznamenávala Veľká Británia veľmi prudký pokles miery zisku. Niektorí však tvrdia, že tento aspekt Marxovej teórie nemá s krízou nič spoločné.
S tým vôbec nesúhlasím. Jedným z problémov je, že niektorí marxistickí ekonómovia sa spoliehajú na miery ziskov uvádzané v systéme národných účtov (14), ktoré do strát nezapočítava zníženú hodnotu aktív.(15) Ak meriame zisk bežným spôsobom, potom v prípade, že podnik investoval 10 miliónov libier do projektu, ktorý má teraz hodnotu iba 4 milióny, sa jeho zisk zníži o 6 miliónov libier v momente, keď si túto stratu „uvedomí“. Ale v systéme národných účtov sa to nezohľadňuje. Ak meriame zisk bežným spôsobom, môžeme rozhodne povedať, že sme práve svedkami veľkého poklesu miery zisku. Uvedomujem si, že ste povedali „pred vypuknutím finančnej krízy“, kým ja hovorím o „práve teraz“. Ale v tom nie je žiadny rozpor. Straty tu boli aj skôr – skutočná hodnota aktív spoločností klesla skôr, ako boli straty „zanesené“ do účtovníctva, a možno aj skôr, ako sa znížila ich trhová cena, aby odrážala ich ozajstnú hodnotu.
Práve tu vstupuje do hry Marxova teória postupného poklesu miery zisku. Hodnota tovarov má kvôli technologickému pokroku tendenciu systematicky klesať, lebo ich výroba je čoraz lacnejšia. To spôsobuje pokles ich cien alebo prinajmenšom zníženie miery rastu ich cien. Takže na úrovni ekonomiky ako celku vidíme, že prílev novej hodnoty má vo vzťahu k prílevu novej výroby (v zmysle fyzicky vyprodukovaných tovarov) tendenciu klesať. Je pravda, že vládne výdavky a politika ľahko dostupných úverov zo strany centrálnej banky môžu byť na nejaký čas oporou pre nominálny prílev novej hodnoty, ale tento systém nanútenej expanzie iba vytvára bubliny, ako napríklad dot-com bublinu alebo bublinu na trhu s nehnuteľnosťami. Pretože rast výdavkov je vyšší ako zodpovedajúci prílev novej hodnoty, nie je dlhodobo udržateľný a bubliny nevyhnutne praskajú. Napríklad v USA sa od začiatku roku 2000 do konca roku 2005 zdvojnásobil počet hypotekárnych pôžičiek, kým príjmy, ktoré sú len iným pomenovaním pre novovytvorenú hodnotu, narástli o menej ako 35%. Príjmy teda evidentne nestačili na splácanie hypoték, čo spôsobilo obrovský prepad cien hypoték a cenných papierov krytých hypotékami.
Mnohí Marxovi kritici vrátane mainstreamových marxistických ekonómov by namietli, že aj hodnota kapitálových aktív klesá – tiež vďaka technologickému pokroku - a že toto ziskovosť zvyšuje. Technologický pokrok teda údajne zvyšuje mieru zisku, nemá tendenciu ju znižovať. Chcú nás presvedčiť, že ak podnik investoval 10 miliónov libier do projektu, ktorý má teraz hodnotu len 4 milióny a ročne vynesie 1 milión libier zisku, miera zisku je 1 milión k 4 miliónom (25%), a nie 1 milión k 10 miliónom (10%). Ale čo sa raz stalo, nemôže sa zmeniť. Áno, hodnota aktív klesá, ale hodnota, ktorá do nich bola investovaná v minulosti neklesá, nemôže klesať.
Títo ekonómovia tento jednoduchý fakt buď nepochopili, alebo sa tak aspoň tvária. Nesprávne určujú investované hodnoty – namiesto hodnoty skutočne investovanej v minulosti používajú znížené hodnoty aktív – a potom vyhlasujú, že Marxov zákon poklesu miery zisku je vnútorne nekonzistentný a preto neplatný! Myslím, že tvrdenie, že Marxov zákon „neplatí“ pre s&uacut