Priama akcia je solidárny zväz pracujúcich,
ktorý sa sústreďuje na riešenie problémov
na pracovisku a v komunite, a na organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky
pracujúcich na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP), ktorá v súčasnosti združuje zväzy a skupiny z 19 krajín sveta.



Skúsenosť s bojom za vyššie mzdy v IT firme

18. február 2013

Na nasledujúcich riadkoch prinášame skúsenosť nášho kamaráta, ktorý pracuje vo firme zaoberajúcej sa informačnými technológiami v Británii. Text zhŕňa skúsenosti s bojom za vyššiu mzdu, čo nevyhnutne predpokladá vytváranie kolektívnej identity a uskutočnenie akcie na pracovisku. Aj niekoľko členov Priamej akcie pracuje v IT odvetví a čelí podobným problémom. Každá skúsenosť s úspešným organizovaním v tomto (či inom) odvetví je podľa nás cenná, preto sme sa rozhodli uverejniť tento článok.

Keď som si doma počas Vianoc pozrel e-mail, našiel som v ňom správu od vedúceho z práce. Informoval ma, že mne a mojim kolegom v oddelení sa výrazne zvýši plat, a to so spätnou platnosťou od novembra. „Gratulujeme!“, stálo v e-maili.

Bol som šťastný. Nielen pre peniaze navyše, ale hlavne preto, že sme ich nedostali od zamestnávateľa preto, lebo má dobré srdce, ale vďaka dlhodobej kampani založenej na kolektívnej akcii a tlaku zo strany všetkých pracovníkov v oddelení.

Myslím, že môžem s pokojným svedomím vyhlásiť, že na modernom pracovisku nie je kolektívna akcia a solidarita taká bežná, ako to bývalo kedysi, a pre Britániu to platí obzvlášť. Väčšina ľudí považuje svoje pracovisko za konkurenčné a odcudzené prostredie, pre ktoré je typický tlak zo strany manažmentu, prísne pravidlá a dôraz predovšetkým na „produktivitu“. Pre mnohých je práca jednoducho režimom nanútenej disciplíny.

V technologickom odvetví, kde pracujem, to často nie je celkom tak. Je v ňom veľa zamestnancov, ktorí sa stotožňujú s vyššie spomenutou „pracovnou disciplínu“. Pracujúci v IT priemysle svoju prácu považujú za niečo, čo robia „z lásky“. Preto často nepotrebujú takú hrôzu, akou je napríklad tyranský manažér. Často si aj sami dobrovoľne na seba vezmú viac. Jeden je ochotný robiť hodinu nepreplateného nadčasu, druhý odrobí aj celý víkend, tretí zasa bude robiť celý týždeň do jedenástej večer takisto zadarmo, lebo „si to vyžaduje projekt.“ Až po určitom čase v tomto odvetví som si uvedomil, že ľudia v skutočnosti tieto veci nechcú robiť. Kto by obetoval svoj voľný čas zadarmo? Stala sa z toho kultúra, akési „očakávanie“. Kolegovia a kolegyne vnímali samých seba ako jednotlivcov, ktorí by mali urobiť viac ako ostatní, ak chcú „dosiahnuť úspech“. Výsledkom je situácia, v ktorej pracujúci aktívne podkopávajú vlastné záujmy, lebo sa považujú za samostatné jednotky, osamelých pracovníkov, ktorí musia vyniknúť v dave.

Zhruba takto vyzeralo aj moje pracovisko. Nebudem klamať. Keď som začínal, aj ja som si na seba bral kopec práce navyše. Pracoval som v najnižšom oddelení veľkej rastúcej spoločnosti a myslel som si, že ak sa budem naozaj snažiť, dostanem zaujímavejšie a lepšie platené miesto. Po roku a pol úsilia som prišiel na to, že je to márne. Firmu som začal vnímať takú, aká naozaj je – ako veľkú skupinu talentovaných ľudí, ktorí sa idú zodrať za malú odmenu. A šéfovia zatiaľ bohatli bez toho, aby vôbec niečo robili. Zhruba v tom období som vstúpil do Solidarity Federation a začal premýšľať nad možnosťami organizovania sa na mojom pracovisku.

Začal som skúmať terén. Rozprával som sa s kolegami, ktorým sa v mojom oddelení dalo veriť a pokúšal sa zistiť, či sa pod fasádou šťastnej a spokojnej práce neskrýva nespokojnosť. Bola to pre mňa veľmi náročná fáza. Zdalo sa, že všetci sú so svojím miestom vo firme spokojní. Snívali o tom, že vybočia z davu a postúpia na kariérnom rebríčku. Mnohí kolegovia boli ochotní znášať čokoľvek, len aby „niečím prispeli“. Začalo ma to dosť deprimovať. Mal som pocit, že som jediný, kto je s prácou nespokojný. Začal som si myslieť, že možno robím chybu, keď sa chcem organizovať. Vtedy som ešte nevedel, že po tomto nesmelom začiatku to začne byť zaujímavé.

Vo firme používame na komunikáciu Skype. Rozhovory medzi vývojármi sú zväčša jednoduchšie cez takéto komunikačné prostriedky ako cez zdĺhavé e-maily. Jedného dňa, keď nás náš vždy prítomný manažér príliš často upozorňoval, aby sme boli ticho a pustili sa do práce (čo nás vedelo vždy poriadne naštvať), začal niekto skupinový chat, do ktorého pozval všetkých z oddelenia okrem manažéra. Najskôr to bola zábava, mohli sme si pokecať bez toho, aby nám niekto každých päť minút prikazoval, aby sme už boli ticho. No potom sa roztrhla hrádza. Len čo sme mali možnosť rozprávať sa medzi sebou bez dohľadu manažmentu a všeobecnej „pracovnej kultúry“, ľudia sa začali rozprávať o svojich problémoch a zistili, že nie sú sami. Dominovala najmä jedna téma – mzda. (Poznámka PA: Mali sme možnosť porozprávať sa o tejto skúsenosti s autorom, ktorý nám spresnil, že pokiaľ ide o Skype, mali šťastie. Šéfovia v ich firme sú technicky menej zdatní ako zamestnanci, takže si neuvedomili, že diskusie a plánovanie akcií prebiehajú cez bežne využívaný komunikačný nástroj. Išlo o veľmi špecifickú a pomerne výnimočnú situáciu. V iných firmách to môže byť inak a vedenie môže vnútrofiremnú komunikáciu sledovať.)

Za našu prácu sa bežne platí veľmi zle, čo je jedna z mnohých vecí, ktoré tolerujeme v rámci „obety pre kariérny postup“. Mzda v našej firme však bola ešte pod bežnou úrovňou. Vďaka novej forme komunikácie sme sa o tom všetkom začali rozprávať ako skupina. Práve vtedy som vykonal zopár menších solidárnych skutkov, ktoré podľa mňa ovplyvnili budúci vývoj.

Niekoľkí kolegovia pracujúci na dočasné zmluvy mali dostať zmluvy na trvalý pracovný pomer (TPP). Rovnako povýšili pred rokom aj mňa a zopár ďalších kolegov. Jedného z dočasných som si raz vzal bokom a povedal mu presnú sumu, o akú zvýšili mzdu nám pri prechode na TPP. Odporučil som mu, nech neberie menej. Z individualistického pohľadu nemá tento počin väčší zmysel. Prečo by ma malo zaujímať, či niekto zarába menej ako ja? Ja mám svoje peniaze. Chcel som sa však uistiť, že mojich kolegov neokašlú, pretože nás všetkých vnímam ako jednu triedu, všetkých pracujúcich dokopy. Bol to malý akt solidarity, no myslel som ho úprimne.

Informácia o našom minuloročnom mzdovom náraste sa prostredníctvom neformálnej komunikačnej siete rýchlo rozšírila a viedli sme o tom debaty. Mnohí z nás sa domnievali, že firma sa bude snažiť nováčikov okašľať a že by sme sa proti tomu mali postaviť. Iní si mysleli, že naši šéfovia sú „rozumní“ a nepokúsia sa o niečo také očividne nemorálne a sebecké.

Potom sa k nám začínali dostávať prvé správy zhora. Šéfovia naozaj uvažovali o tom, že nováčikom dajú menej ako nám, a to až o 500 libier ročne. Ľudia boli vytočení, rástol v nich hnev.

Dôležité bolo, že hnev bol kolektívny. Zasahoval tých, s ktorými chceli šéfovia vybabrať, ale aj nás, ktorí sme už mali zmluvy na TPP a dostali viac. V našich rozhovoroch a interakciách sme začali budovať vedomie o „nás“. Nie v duchu, že my sme oddelenie vykonávajúce určitú úlohu pod určitým manažérom, ale že my sme skupina pracujúcich. Tí z nás, ktorých povýšili a dostali vyšší plat, boli nahnevaní aj za nováčikov, lebo sme chápali, že to nie je len urážka niekoľkých dočasných izolovaných zamestnancov. Urážalo to nás všetkých. Vnímali sme to ako urážku práce, ktorú sme všetci vykonávali, ako prejav toho, ako málo si nás šéfovia vážia.

Odkedy pracujem, toto bolo prvýkrát, čo som v práci zažil prípravu plánu akcie. Ako bojovný pracujúci som urobil všetko preto, aby som k nej prispel a podporil ju, no keď dozrel čas, plán vznikol spontánne na základe hnevu a kolektívnej identity, ktorú sme nadobudli s kolegami. Nebol som to ja, kto to „organizoval“, v podstate som konal rovnako ako ostatní.

Pred potvrdením „zvyšovania miezd“ sa konali „hodnotiace stretnutia“ s naším manažérom. Každý, kto niekedy pracoval v kancelárii, takéto porady pozná. Ich účelom je živiť pocit individualizmu a izolácie, ktorý majú šéfovia tak radi. „Ako ti ide práca?“, „Ako ti (osamelému pracujúcemu) môžeme pomôcť my (kolektívna vôľa manažmentu), aby sa ti darilo lepšie?“ Začal sa rodiť nápad, čo urobíme.

Dohodli sme sa, že na hodnotiace stretnutie pôjde každý sám, ako sa plánovalo. Ako vždy vyplníme dotazník a zúčastníme sa zbytočnej diskusie. Keď sa nás však opýtajú: „Nejaké iné problémy?“, všetci odpovieme rovnako: „Chceme náležité zvýšenie platu.“

Dohodli sme sa, že to naozaj povieme všetci a budeme sa toho držať, nech sa deje čokoľvek. Tu možno najlepšie vidieť dôležitosť solidarity a kolektívnej identity. Keby sme si navzájom nedôverovali, že to spravíme, nemalo by to nijaký zmysel.

Dopadlo to nad očakávania. Naším manažérom skutočne otriaslo, že sme rozvrátili individuálnu povahu hodnotiaceho stretnutia kolektívnou akciou. Bolo to očividné, keďže postupne došlo k zmene jeho reakcií z „Nuž, verím, že v dohľadnej dobe sa k tejto téme dostaneme,“ na prvom stretnutí na „Samozrejme, som naklonený dohode! Určite sa to budem snažiť presadiť! Ani ja nemám ktovieaký plat...“ na poslednom stretnutí. O jeho reakciách sme vedeli, lebo každý, kto prišiel z hodnotenia, sa o ne podelil na spoločnom chate. Postupné uvedomenie, že sa ide o akciu celého oddelenia, nášho manažéra položilo, a myslím, že sa z toho nikdy nespamätal.

Našich kolegov s dočasnými zmluvami povýšili a dostali rovnaké navýšenie ako my pred rokom. Hoci išlo o veľmi malé víťazstvo, mňa osobne potešilo. Kolektívne sme sa na niečom dohodli, pripravili si plán akcie a zrealizovali ju.

Keď sa však raz vypustí džin z fľaše, len ťažko ho znova dostať dnu. Všetky tie diskusie o mzdách a zvyšovaní nás donútili poriadne prehodnotiť naše výplaty. Vyhľadávali sme informácie o priemerných mzdách na našich pozíciách a písali si o tom na chate našej neformálnej skupiny. Čoskoro sme zistili, že dostávame podstatne menej ako je priemer v odvetví – dokonca aj tí z nás, ktorí boli údajne na „vrchole“ platového rebríčka. Diskusia sa dotkla aj našej práce. Hoci sa naše pracovné úlohy často označovali ako „nevďačné“, zistili sme, že sa od nás očakávajú pomerne vysoké technologické znalosti a konkrétne zručnosti. To všetko za mzdu, z ktorej sa dalo stále ťažšie vyžiť.

Niekto prišiel s nápadom požiadať o ďalšie zvýšenie – výrazné a pre všetkých. Začal som si uvedomovať, že na základoch predchádzajúceho boja vzniká nový. Testovali sme hranice. Skúsili sme šťastie a zabralo to. Prečo to nevyskúšať znova? Samozrejme, že sa objavili aj obavy. Ozajstné obavy, ktoré by sa nikdy nemali podceňovať. Ľudia sa pochopiteľne najviac báli, že dostanú výpoveď. Ale keďže sme si uvedomili vlastný prínos pre firmu a zručnosti, ktoré sme ovládali, začalo nám dochádzať, že hoci ako jednotlivci sme nahraditeľní, pre celú pracovnú skupinu to neplatí.

V jednej z diskusií som spomenul, že keďže firma nariadila všetky termíny ukončenia projektov v tesnom závese za sebou (očakávajúc, že si preto dobrovoľne vezmeme nadčasy), bola by katastrofa, keby museli prepustiť celé oddelenie. Nestihli by sa uzávierky, čo by nahnevalo dôležitých zákazníkov, a to všetko len preto, že firma by musela zaškoľovať nových ľudí za tých, ktorých by prepustila pred dokončením projektov. To by im na profesionalite nepridalo.

„Solidarita“ sa v tom momente zmenila na viac než len slovo. Išlo o uvedomenie, že všetci máme rovnaké záujmy, za ktoré môžeme naozaj bojovať len spoločne. Z abstraktnej myšlienky sa stala skutočnou spoločnou skúsenosťou. Teraz sme obrátili úlohy: my sme si dohodli stretnutie s manažérom. Kamoš z iného oddelenia mi neskôr písal SMS: „Prečo ste všetci šli cez celú kanceláriu za manažérom?“, čiže si nás všimli aj ostatní vo firme. Manažérovi sme povedali, s čím sme nespokojní, a že nám ide špeciálne o zvýšenie miezd. Pred stretnutím s ním sme sa dohodli, že každý z nás mu povie, čo nám spôsobujú nízke mzdy a aké kvôli tomu máme problémy. Zámerom bolo, aby nehovoril nejaký náš „vodca“ alebo aby sa niekto nezhostil tejto roly. My všetci sme zvolali toto stretnutie, my všetci chceme väčšiu výplatu, a vy sa tým zaoberajte.

V nasledujúcich mesiacoch sa nás manažér pokúšal odbiť rôznymi výhovorkami a taktikou zdržiavania, my sme však ďalej vyvíjali tlak. Na všetkých pravidelných poradách sme spomínali aj tému vyšších miezd a chceli sme od neho vedieť, čo je nové v tejto veci. Nakoniec sa manažér zlomil a povedal, že hoci pre nás chce zvýšenie platov, vrcholový manažment ho nepočúva. Podľa mňa to priznanie vypovedalo o viacerých veciach. Dostali sme ho pod taký tlak, že pred celým oddelením priznal, že voči šéfom je bezmocný.

Avšak práve pre toto priznanie znásobil manažér úsilie pretlačiť zvýšenie platov u svojich nadriadených. Osobne si myslím, že to urobil preto, lebo keby sa mu nepodarilo dosiahnuť pre nás, čo sme chceli, nielenže by stratil všetok rešpekt na svojom poste, ale musel by čeliť skupine veľmi nahnevaných a organizovaných pracujúcich. Manažér získal podporu od iných oddelení, požiadal o láskavosť niekoľko kľúčových manažérov a najvyšším šéfom odprezentoval nové mzdové tarify. Všetko to urobil na základe neustáleho tlaku, ktorý sme vyvíjali zdola.

Po výročnom zasadnutí šéfov a akcionárov, kde sa preberali aj výplaty, sme všetci dostali e-maily. Mzdové tarify sa úplne prerobili, výsledkom čoho bolo zvýšenie miezd pre všetkých testerov. Nečakaným bonusom bolo, že firma sa rozhodla prestať prijímať ľudí na dočasné zmluvy a všetkým testerom s dočasnými zmluvami dala zmluvy na TPP. Neviem, prečo sa to stalo, možno to plánovali už dlhšie. Na druhej strane, možno bolo dôvodom to, že po spoločnom výstupe nášho oddelenia už firma nemohla použiť taktiku štvania pracovníkov s dočasnými zmluvami proti tým so zmluvami na TPP a naopak.

Keď sa ohliadnem, veľmi dobre si uvedomujem hranice nášho víťazstva. Stále sme námezdní pracovníci uväznení v mizernom zamestnaní a v dôsledku nášho konania sa v uliciach nevyhlasuje libertínsky komunizmus. Ale v dnešných časoch, keď sme šéfom predávaní ako jednotlivci, keď sa mnohí cítime v kapitalizme osamelí a odcudzení, sa mi zdá povzbudzujúce, že kolektívna akcia si zachováva svoju silu. V našom prípade je to možno ešte intenzívnejšie, keďže to bolo také neočakávané. Naša firma nemala potuchy, ako si poradiť s kolektívnymi požiadavkami, a kiežby to tak bolo aj naďalej.

Situácia na mojom pracovisku sa nezopakuje všade inde. Každá firma je iná, sú v nej iné podmienky a iní ľudia. Predsa si však myslím, že základ ostáva nemenný. Spoznať kolegov ako ľudí, usilovať sa zbúrať umelú stenu, ktorú okolo seba budujeme ako pracujúci. Nájsť veci, čo nás spájajú, pokúšať sa budovať kolektívnu identitu ako ľudské bytosti a nájsť miesto, kde sa môže prejaviť. To je odrazový mostík pre odpor, nech je akokoľvek malý.

Moje skúsenosti vo mne posilnili vieru v princípy solidarity, priamej akcie a sebaorganizácie. Je to dlhá a strastiplná cesta, dúfam však, že každý pracujúci, ktorý si toto prečíta, by z nej mohol načerpať inšpiráciu a porozmýšľať, ako tieto princípy využiť na svojom pracovisku a vo svojej komunite.

Najdôležitejšie je, aby sme sa začali rozprávať, aj naprieč pracoviskami, odvetviami a komunitami. Všetci si úprimne želáme svet bez vykorisťovania a útlaku, ale sami to nezvládneme.

Autor je člen siete pracovníkov v technologickom a digitálnom odvetví (Tech and Digital workers network) fungujúcej v rámci Solidarity Federation, britskej sekcie Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP).


Z webstránky Solidarity Federation preložil Marko Szálay













Diskusia

Vitajte v diskusii k článku. Cieľom diskusie je navzájom sa deliť o svoje pohľady na tému, skúsenosti a nejasnosti.
Ďakujeme, že v diskusii komunikujete s úmyslom konštruktívnosti, vzájomnej pomoci a úcty. Všetka komunikácia, ktorá ma iné ciele, bude presunutá tam, kam patrí - do smetného koša.

Pridaj pr�spevok








 
ODPORÚČAME



(píš s diakritikou)

SPRÁVY

Najnovšie číslo Kapitálu aj s naším článkom o štrajkoch v školstve
13.03.2020 Redakcia časopisu Kapitál nás požiadala o príspevok k téme neposlušnosť a výsledkom je osobne ladený článok našej členky. „V rokoch 2012 a 2016 som sa ako učiteľka na jednom z bratislavských gymnázií zúčastnila protestov a štrajkov v školstve. Štrajk v roku 2012 sa stal jedným z najznámejších vyjadrení nespokojnosti pracujúcich v novodobých dejinách Slovenska. Zároveň bol predzvesťou štrajku v roku 2016, ktorý sa dá bezpochyby označiť za bezprecedentný prejav nezávislosti od klasických odborov.“

(Ne)voliť nestačí – Po voľbách sa nič nekončí
26.02.2020 Už o niekoľko dní sa na základe výsledkov volieb začne vytvárať koaličná vláda a my si vypočujeme, že teraz treba čakať. Najprv na prvých sto dní, ako je zvykom, potom do polovice volebného obdobia, a napokon na ďalšie voľby. Štátne inštitúcie a firmy budú robiť všetko preto, aby v novej situácii čo najefektívnejšie presadili svoje záujmy cez vlastné organizácie a kontakty. A my zatiaľ (znova) prestaneme existovať.

(Ne)voliť nestačí – Voliť či nevoliť? O čom sú voľby
18.02.2020 Pozastavme sa na chvíľu ani nie tak nad odpoveďou na túto otázku, ale nad tým, ako uvažujeme v období pred voľbami a ako vlastne funguje zastupiteľská demokracia.

Otvorené stretnutie v deň volieb – program akcie
17.02.2020 S blížiacim sa termínom predvolebného otvoreného stretnutia v Bratislave aktualizujeme jeho program.

(Ne)voliť nestačí - Organizovanie sa
11.02.2020 V práci aj v bežnom živote riešime problémy väčšinou bez toho, aby sme sa nejako špeciálne organizovali. Keď chceme na niečo poukázať alebo sa niekoho zastať, vieme to urobiť v podstate hocikedy. Stačí trocha zdravého rozumu a odvahy. Je však veľa problémov, ktoré sa dajú len ťažko vyriešiť bez skutočnej organizácie a plánovania.

Otvorené stretnutie so zväzom Priama akcia v januári
04.01.2020 V otvorených stretnutiach pokračujeme aj v novom roku. Jedno už máme naplánované na deň volieb vo februári, no stretneme sa aj v januári. Naposledy (v novembri) boli výsledkom stretnutia tri aktivity (článok o štrajku pracujúcich proti klimatickej zmene, účasť na klimatickom štrajku a solidarita s protestmi v Čile). Dúfame, že praktický presah budú mať aj ďalšie stretnutia. Vidíme sa v sobotu 18. januára o 16:00 v komunitnej obývačke Bystro. Viac o stretnutiach sa dozvieš nižšie.

Zväz CNT-Tarragona hlási úspech po desiatich mesiacoch v spore
21.12.2019 Po desiatich mesiacoch sa 13. decembra dohodou skončil spor s predajňou tabaku Estanco Nº 2 de El Vendrell. K dohode došlo bez súdneho sporu a zapojenia právnikov. Rozhodli priame akcie.

Nálepky (Ne)voliť nestačí sú tu!
22.11.2019 Chceš podporiť túto myšlienku vo svojom regióne? Ozvi sa, pošleme!
Budú k dispozícii aj na otvorenom stretnutí v Bystre v BA už túto sobotu od 16:00. Viac info: nájdeš tu.


Otvorené stretnutie so zväzom Priama akcia v novembri
09.11.2019 Po hodnotnom prvom stretnutí minulý mesiac bude v novembri ďalšie. Pokračujeme v našej snahe o diskusie a spoločné aktivity ľudí, ktorým je blízky triedny prístup. Diskusie vychádzajú z potrieb a záujmov ľudí na stretnutiach a zámer je, aby mali praktický presah. Vidíme sa v sobotu 23. novembra o 16:00 v komunitnej obývačke Bystro. Viac o stretnutiach sa dozvieš nižšie.

Rozšírme myšlienku „(Ne)voliť nestačí“ do regiónov!
28.10.2019 V rámci príprav na aktivity, ktorými chceme rozšíriť myšlienku „(Ne)voliť nestačí“, by sme radi znova zdôraznili, že sa chceme vyhnúť naťahovaniu sa o to, či voliť alebo nevoliť. Nájdu sa hlasy, ktoré tvrdia, že treba voliť napríklad preto, aby sa do parlamentu nedostali neofašistické tendencie. Ide o veľmi dobrý príklad, na ktorom sa pokúsime vysvetliť pointu kampane. Viac informácií o plánovanej kampani, do ktorej sa môžeš zapojiť, nájdeš tu.

(Ľavicová) žurnalistika – skúsenosť s redakciou blogu Pole
22.10.2019 Seriózna žurnalistika by mala byť bez ohľadu na politickú orientáciu korektná. Očakáva sa, že človek, ktorý chce o niečom písať, si tému nielen vopred naštuduje, ale bude tiež vnímavo pristupovať k poznámkam „respondentov“. Platí to pre klasické články aj pre rozhovory. Teda malo by. Naša skúsenosť s redakciou blogu Pole bola iná.

Fotoreport z klimatického štrajku v Bratislave (20. 9. 2019)
20.09.2019 K dnešnému protestu na Námestí slobody sme sa ako organizácia vyjadrili stanoviskom zverejneným na webe, ale aj osobnou účasťou na mieste v rámci „tmavozeleného“ bloku, ktorý pochodoval za veľkým transparentom kolektívu Bod obratu „Zmeňme systém, nie klímu“.

Zväz SolFed vybojoval spoločne s pracovníkom hotela dlžnú mzdu
08.05.2019 Bývalému pracovníkovi v kuchyni dlhoval hotel Harbour v Brightone 3 odpracované dni, zmluvnú odmenu (prepitné a bonus) a peniaze za nevyčerpanú dovolenku. Celková dlžná suma presahovala 1000 libier.

Kapela Železná kolóna vydáva nový album „Každý deň píšeme dejiny“
30.04.2019 Po 12 rokoch a opäť symbolicky na 1. mája vychádza nový album Železnej kolóny s názvom „Každý deň píšeme dejiny“. Digitálnu verziu s piatimi songmi je možné vypočuť/stiahnuť si na bandcampe a youtube.

Výstava plagátov „Zyeme čokoľvek“
24.04.2019 Solidárny zväz Priama akcia a komunitná obývačka Bystro pozývajú 1. mája o 18:00 na komentovanú prehliadku výstavy provokatívnych PLAGÁTOV KOLEKTÍVU HOGWASH, v ktorých sa tvorcovia snažia nájsť rozdiely, ale hlavne spojitosti medzi súčasnou spoločnosťou a režimom pred rokom 1989.

Ďalšie>>
Vlastníci servera a domény priamaakcia.sk nezodpovedajú za obsah zverejnených príspevkov a nemusia sa s nimi stotožňovať.
Log in