Priama akcia je solidárny zväz pracujúcich,
ktorý sa sústreďuje na riešenie problémov
na pracovisku a v komunite, a na organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky
pracujúcich na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP), ktorá v súčasnosti združuje zväzy a skupiny zo 17 krajín sveta.



Skúsenosť s bojom za vyššie mzdy v IT firme

18. február 2013

Na nasledujúcich riadkoch prinášame skúsenosť nášho kamaráta, ktorý pracuje vo firme zaoberajúcej sa informačnými technológiami v Británii. Text zhŕňa skúsenosti s bojom za vyššiu mzdu, čo nevyhnutne predpokladá vytváranie kolektívnej identity a uskutočnenie akcie na pracovisku. Aj niekoľko členov Priamej akcie pracuje v IT odvetví a čelí podobným problémom. Každá skúsenosť s úspešným organizovaním v tomto (či inom) odvetví je podľa nás cenná, preto sme sa rozhodli uverejniť tento článok.

Keď som si doma počas Vianoc pozrel e-mail, našiel som v ňom správu od vedúceho z práce. Informoval ma, že mne a mojim kolegom v oddelení sa výrazne zvýši plat, a to so spätnou platnosťou od novembra. „Gratulujeme!“, stálo v e-maili.

Bol som šťastný. Nielen pre peniaze navyše, ale hlavne preto, že sme ich nedostali od zamestnávateľa preto, lebo má dobré srdce, ale vďaka dlhodobej kampani založenej na kolektívnej akcii a tlaku zo strany všetkých pracovníkov v oddelení.

Myslím, že môžem s pokojným svedomím vyhlásiť, že na modernom pracovisku nie je kolektívna akcia a solidarita taká bežná, ako to bývalo kedysi, a pre Britániu to platí obzvlášť. Väčšina ľudí považuje svoje pracovisko za konkurenčné a odcudzené prostredie, pre ktoré je typický tlak zo strany manažmentu, prísne pravidlá a dôraz predovšetkým na „produktivitu“. Pre mnohých je práca jednoducho režimom nanútenej disciplíny.

V technologickom odvetví, kde pracujem, to často nie je celkom tak. Je v ňom veľa zamestnancov, ktorí sa stotožňujú s vyššie spomenutou „pracovnou disciplínu“. Pracujúci v IT priemysle svoju prácu považujú za niečo, čo robia „z lásky“. Preto často nepotrebujú takú hrôzu, akou je napríklad tyranský manažér. Často si aj sami dobrovoľne na seba vezmú viac. Jeden je ochotný robiť hodinu nepreplateného nadčasu, druhý odrobí aj celý víkend, tretí zasa bude robiť celý týždeň do jedenástej večer takisto zadarmo, lebo „si to vyžaduje projekt.“ Až po určitom čase v tomto odvetví som si uvedomil, že ľudia v skutočnosti tieto veci nechcú robiť. Kto by obetoval svoj voľný čas zadarmo? Stala sa z toho kultúra, akési „očakávanie“. Kolegovia a kolegyne vnímali samých seba ako jednotlivcov, ktorí by mali urobiť viac ako ostatní, ak chcú „dosiahnuť úspech“. Výsledkom je situácia, v ktorej pracujúci aktívne podkopávajú vlastné záujmy, lebo sa považujú za samostatné jednotky, osamelých pracovníkov, ktorí musia vyniknúť v dave.

Zhruba takto vyzeralo aj moje pracovisko. Nebudem klamať. Keď som začínal, aj ja som si na seba bral kopec práce navyše. Pracoval som v najnižšom oddelení veľkej rastúcej spoločnosti a myslel som si, že ak sa budem naozaj snažiť, dostanem zaujímavejšie a lepšie platené miesto. Po roku a pol úsilia som prišiel na to, že je to márne. Firmu som začal vnímať takú, aká naozaj je – ako veľkú skupinu talentovaných ľudí, ktorí sa idú zodrať za malú odmenu. A šéfovia zatiaľ bohatli bez toho, aby vôbec niečo robili. Zhruba v tom období som vstúpil do Solidarity Federation a začal premýšľať nad možnosťami organizovania sa na mojom pracovisku.

Začal som skúmať terén. Rozprával som sa s kolegami, ktorým sa v mojom oddelení dalo veriť a pokúšal sa zistiť, či sa pod fasádou šťastnej a spokojnej práce neskrýva nespokojnosť. Bola to pre mňa veľmi náročná fáza. Zdalo sa, že všetci sú so svojím miestom vo firme spokojní. Snívali o tom, že vybočia z davu a postúpia na kariérnom rebríčku. Mnohí kolegovia boli ochotní znášať čokoľvek, len aby „niečím prispeli“. Začalo ma to dosť deprimovať. Mal som pocit, že som jediný, kto je s prácou nespokojný. Začal som si myslieť, že možno robím chybu, keď sa chcem organizovať. Vtedy som ešte nevedel, že po tomto nesmelom začiatku to začne byť zaujímavé.

Vo firme používame na komunikáciu Skype. Rozhovory medzi vývojármi sú zväčša jednoduchšie cez takéto komunikačné prostriedky ako cez zdĺhavé e-maily. Jedného dňa, keď nás náš vždy prítomný manažér príliš často upozorňoval, aby sme boli ticho a pustili sa do práce (čo nás vedelo vždy poriadne naštvať), začal niekto skupinový chat, do ktorého pozval všetkých z oddelenia okrem manažéra. Najskôr to bola zábava, mohli sme si pokecať bez toho, aby nám niekto každých päť minút prikazoval, aby sme už boli ticho. No potom sa roztrhla hrádza. Len čo sme mali možnosť rozprávať sa medzi sebou bez dohľadu manažmentu a všeobecnej „pracovnej kultúry“, ľudia sa začali rozprávať o svojich problémoch a zistili, že nie sú sami. Dominovala najmä jedna téma – mzda. (Poznámka PA: Mali sme možnosť porozprávať sa o tejto skúsenosti s autorom, ktorý nám spresnil, že pokiaľ ide o Skype, mali šťastie. Šéfovia v ich firme sú technicky menej zdatní ako zamestnanci, takže si neuvedomili, že diskusie a plánovanie akcií prebiehajú cez bežne využívaný komunikačný nástroj. Išlo o veľmi špecifickú a pomerne výnimočnú situáciu. V iných firmách to môže byť inak a vedenie môže vnútrofiremnú komunikáciu sledovať.)

Za našu prácu sa bežne platí veľmi zle, čo je jedna z mnohých vecí, ktoré tolerujeme v rámci „obety pre kariérny postup“. Mzda v našej firme však bola ešte pod bežnou úrovňou. Vďaka novej forme komunikácie sme sa o tom všetkom začali rozprávať ako skupina. Práve vtedy som vykonal zopár menších solidárnych skutkov, ktoré podľa mňa ovplyvnili budúci vývoj.

Niekoľkí kolegovia pracujúci na dočasné zmluvy mali dostať zmluvy na trvalý pracovný pomer (TPP). Rovnako povýšili pred rokom aj mňa a zopár ďalších kolegov. Jedného z dočasných som si raz vzal bokom a povedal mu presnú sumu, o akú zvýšili mzdu nám pri prechode na TPP. Odporučil som mu, nech neberie menej. Z individualistického pohľadu nemá tento počin väčší zmysel. Prečo by ma malo zaujímať, či niekto zarába menej ako ja? Ja mám svoje peniaze. Chcel som sa však uistiť, že mojich kolegov neokašlú, pretože nás všetkých vnímam ako jednu triedu, všetkých pracujúcich dokopy. Bol to malý akt solidarity, no myslel som ho úprimne.

Informácia o našom minuloročnom mzdovom náraste sa prostredníctvom neformálnej komunikačnej siete rýchlo rozšírila a viedli sme o tom debaty. Mnohí z nás sa domnievali, že firma sa bude snažiť nováčikov okašľať a že by sme sa proti tomu mali postaviť. Iní si mysleli, že naši šéfovia sú „rozumní“ a nepokúsia sa o niečo také očividne nemorálne a sebecké.

Potom sa k nám začínali dostávať prvé správy zhora. Šéfovia naozaj uvažovali o tom, že nováčikom dajú menej ako nám, a to až o 500 libier ročne. Ľudia boli vytočení, rástol v nich hnev.

Dôležité bolo, že hnev bol kolektívny. Zasahoval tých, s ktorými chceli šéfovia vybabrať, ale aj nás, ktorí sme už mali zmluvy na TPP a dostali viac. V našich rozhovoroch a interakciách sme začali budovať vedomie o „nás“. Nie v duchu, že my sme oddelenie vykonávajúce určitú úlohu pod určitým manažérom, ale že my sme skupina pracujúcich. Tí z nás, ktorých povýšili a dostali vyšší plat, boli nahnevaní aj za nováčikov, lebo sme chápali, že to nie je len urážka niekoľkých dočasných izolovaných zamestnancov. Urážalo to nás všetkých. Vnímali sme to ako urážku práce, ktorú sme všetci vykonávali, ako prejav toho, ako málo si nás šéfovia vážia.

Odkedy pracujem, toto bolo prvýkrát, čo som v práci zažil prípravu plánu akcie. Ako bojovný pracujúci som urobil všetko preto, aby som k nej prispel a podporil ju, no keď dozrel čas, plán vznikol spontánne na základe hnevu a kolektívnej identity, ktorú sme nadobudli s kolegami. Nebol som to ja, kto to „organizoval“, v podstate som konal rovnako ako ostatní.

Pred potvrdením „zvyšovania miezd“ sa konali „hodnotiace stretnutia“ s naším manažérom. Každý, kto niekedy pracoval v kancelárii, takéto porady pozná. Ich účelom je živiť pocit individualizmu a izolácie, ktorý majú šéfovia tak radi. „Ako ti ide práca?“, „Ako ti (osamelému pracujúcemu) môžeme pomôcť my (kolektívna vôľa manažmentu), aby sa ti darilo lepšie?“ Začal sa rodiť nápad, čo urobíme.

Dohodli sme sa, že na hodnotiace stretnutie pôjde každý sám, ako sa plánovalo. Ako vždy vyplníme dotazník a zúčastníme sa zbytočnej diskusie. Keď sa nás však opýtajú: „Nejaké iné problémy?“, všetci odpovieme rovnako: „Chceme náležité zvýšenie platu.“

Dohodli sme sa, že to naozaj povieme všetci a budeme sa toho držať, nech sa deje čokoľvek. Tu možno najlepšie vidieť dôležitosť solidarity a kolektívnej identity. Keby sme si navzájom nedôverovali, že to spravíme, nemalo by to nijaký zmysel.

Dopadlo to nad očakávania. Naším manažérom skutočne otriaslo, že sme rozvrátili individuálnu povahu hodnotiaceho stretnutia kolektívnou akciou. Bolo to očividné, keďže postupne došlo k zmene jeho reakcií z „Nuž, verím, že v dohľadnej dobe sa k tejto téme dostaneme,“ na prvom stretnutí na „Samozrejme, som naklonený dohode! Určite sa to budem snažiť presadiť! Ani ja nemám ktovieaký plat...“ na poslednom stretnutí. O jeho reakciách sme vedeli, lebo každý, kto prišiel z hodnotenia, sa o ne podelil na spoločnom chate. Postupné uvedomenie, že sa ide o akciu celého oddelenia, nášho manažéra položilo, a myslím, že sa z toho nikdy nespamätal.

Našich kolegov s dočasnými zmluvami povýšili a dostali rovnaké navýšenie ako my pred rokom. Hoci išlo o veľmi malé víťazstvo, mňa osobne potešilo. Kolektívne sme sa na niečom dohodli, pripravili si plán akcie a zrealizovali ju.

Keď sa však raz vypustí džin z fľaše, len ťažko ho znova dostať dnu. Všetky tie diskusie o mzdách a zvyšovaní nás donútili poriadne prehodnotiť naše výplaty. Vyhľadávali sme informácie o priemerných mzdách na našich pozíciách a písali si o tom na chate našej neformálnej skupiny. Čoskoro sme zistili, že dostávame podstatne menej ako je priemer v odvetví – dokonca aj tí z nás, ktorí boli údajne na „vrchole“ platového rebríčka. Diskusia sa dotkla aj našej práce. Hoci sa naše pracovné úlohy často označovali ako „nevďačné“, zistili sme, že sa od nás očakávajú pomerne vysoké technologické znalosti a konkrétne zručnosti. To všetko za mzdu, z ktorej sa dalo stále ťažšie vyžiť.

Niekto prišiel s nápadom požiadať o ďalšie zvýšenie – výrazné a pre všetkých. Začal som si uvedomovať, že na základoch predchádzajúceho boja vzniká nový. Testovali sme hranice. Skúsili sme šťastie a zabralo to. Prečo to nevyskúšať znova? Samozrejme, že sa objavili aj obavy. Ozajstné obavy, ktoré by sa nikdy nemali podceňovať. Ľudia sa pochopiteľne najviac báli, že dostanú výpoveď. Ale keďže sme si uvedomili vlastný prínos pre firmu a zručnosti, ktoré sme ovládali, začalo nám dochádzať, že hoci ako jednotlivci sme nahraditeľní, pre celú pracovnú skupinu to neplatí.

V jednej z diskusií som spomenul, že keďže firma nariadila všetky termíny ukončenia projektov v tesnom závese za sebou (očakávajúc, že si preto dobrovoľne vezmeme nadčasy), bola by katastrofa, keby museli prepustiť celé oddelenie. Nestihli by sa uzávierky, čo by nahnevalo dôležitých zákazníkov, a to všetko len preto, že firma by musela zaškoľovať nových ľudí za tých, ktorých by prepustila pred dokončením projektov. To by im na profesionalite nepridalo.

„Solidarita“ sa v tom momente zmenila na viac než len slovo. Išlo o uvedomenie, že všetci máme rovnaké záujmy, za ktoré môžeme naozaj bojovať len spoločne. Z abstraktnej myšlienky sa stala skutočnou spoločnou skúsenosťou. Teraz sme obrátili úlohy: my sme si dohodli stretnutie s manažérom. Kamoš z iného oddelenia mi neskôr písal SMS: „Prečo ste všetci šli cez celú kanceláriu za manažérom?“, čiže si nás všimli aj ostatní vo firme. Manažérovi sme povedali, s čím sme nespokojní, a že nám ide špeciálne o zvýšenie miezd. Pred stretnutím s ním sme sa dohodli, že každý z nás mu povie, čo nám spôsobujú nízke mzdy a aké kvôli tomu máme problémy. Zámerom bolo, aby nehovoril nejaký náš „vodca“ alebo aby sa niekto nezhostil tejto roly. My všetci sme zvolali toto stretnutie, my všetci chceme väčšiu výplatu, a vy sa tým zaoberajte.

V nasledujúcich mesiacoch sa nás manažér pokúšal odbiť rôznymi výhovorkami a taktikou zdržiavania, my sme však ďalej vyvíjali tlak. Na všetkých pravidelných poradách sme spomínali aj tému vyšších miezd a chceli sme od neho vedieť, čo je nové v tejto veci. Nakoniec sa manažér zlomil a povedal, že hoci pre nás chce zvýšenie platov, vrcholový manažment ho nepočúva. Podľa mňa to priznanie vypovedalo o viacerých veciach. Dostali sme ho pod taký tlak, že pred celým oddelením priznal, že voči šéfom je bezmocný.

Avšak práve pre toto priznanie znásobil manažér úsilie pretlačiť zvýšenie platov u svojich nadriadených. Osobne si myslím, že to urobil preto, lebo keby sa mu nepodarilo dosiahnuť pre nás, čo sme chceli, nielenže by stratil všetok rešpekt na svojom poste, ale musel by čeliť skupine veľmi nahnevaných a organizovaných pracujúcich. Manažér získal podporu od iných oddelení, požiadal o láskavosť niekoľko kľúčových manažérov a najvyšším šéfom odprezentoval nové mzdové tarify. Všetko to urobil na základe neustáleho tlaku, ktorý sme vyvíjali zdola.

Po výročnom zasadnutí šéfov a akcionárov, kde sa preberali aj výplaty, sme všetci dostali e-maily. Mzdové tarify sa úplne prerobili, výsledkom čoho bolo zvýšenie miezd pre všetkých testerov. Nečakaným bonusom bolo, že firma sa rozhodla prestať prijímať ľudí na dočasné zmluvy a všetkým testerom s dočasnými zmluvami dala zmluvy na TPP. Neviem, prečo sa to stalo, možno to plánovali už dlhšie. Na druhej strane, možno bolo dôvodom to, že po spoločnom výstupe nášho oddelenia už firma nemohla použiť taktiku štvania pracovníkov s dočasnými zmluvami proti tým so zmluvami na TPP a naopak.

Keď sa ohliadnem, veľmi dobre si uvedomujem hranice nášho víťazstva. Stále sme námezdní pracovníci uväznení v mizernom zamestnaní a v dôsledku nášho konania sa v uliciach nevyhlasuje libertínsky komunizmus. Ale v dnešných časoch, keď sme šéfom predávaní ako jednotlivci, keď sa mnohí cítime v kapitalizme osamelí a odcudzení, sa mi zdá povzbudzujúce, že kolektívna akcia si zachováva svoju silu. V našom prípade je to možno ešte intenzívnejšie, keďže to bolo také neočakávané. Naša firma nemala potuchy, ako si poradiť s kolektívnymi požiadavkami, a kiežby to tak bolo aj naďalej.

Situácia na mojom pracovisku sa nezopakuje všade inde. Každá firma je iná, sú v nej iné podmienky a iní ľudia. Predsa si však myslím, že základ ostáva nemenný. Spoznať kolegov ako ľudí, usilovať sa zbúrať umelú stenu, ktorú okolo seba budujeme ako pracujúci. Nájsť veci, čo nás spájajú, pokúšať sa budovať kolektívnu identitu ako ľudské bytosti a nájsť miesto, kde sa môže prejaviť. To je odrazový mostík pre odpor, nech je akokoľvek malý.

Moje skúsenosti vo mne posilnili vieru v princípy solidarity, priamej akcie a sebaorganizácie. Je to dlhá a strastiplná cesta, dúfam však, že každý pracujúci, ktorý si toto prečíta, by z nej mohol načerpať inšpiráciu a porozmýšľať, ako tieto princípy využiť na svojom pracovisku a vo svojej komunite.

Najdôležitejšie je, aby sme sa začali rozprávať, aj naprieč pracoviskami, odvetviami a komunitami. Všetci si úprimne želáme svet bez vykorisťovania a útlaku, ale sami to nezvládneme.

Autor je člen siete pracovníkov v technologickom a digitálnom odvetví (Tech and Digital workers network) fungujúcej v rámci Solidarity Federation, britskej sekcie Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP).


Z webstránky Solidarity Federation preložil Marko Szálay













Diskusia

Vitajte v diskusii k článku. Cieľom diskusie je navzájom sa deliť o svoje pohľady na tému, skúsenosti a nejasnosti.
Ďakujeme, že v diskusii komunikujete s úmyslom konštruktívnosti, vzájomnej pomoci a úcty. Všetka komunikácia, ktorá ma iné ciele, bude presunutá tam, kam patrí - do smetného koša.

Pridaj príspevok








 
ODPORÚČAME



(píš s diakritikou)

SPRÁVY

Zväz SolFed vybojoval spoločne s pracovníkom hotela dlžnú mzdu
08.05.2019 Bývalému pracovníkovi v kuchyni dlhoval hotel Harbour v Brightone 3 odpracované dni, zmluvnú odmenu (prepitné a bonus) a peniaze za nevyčerpanú dovolenku. Celková dlžná suma presahovala 1000 libier.

Kapela Železná kolóna vydáva nový album „Každý deň píšeme dejiny“
30.04.2019 Po 12 rokoch a opäť symbolicky na 1. mája vychádza nový album Železnej kolóny s názvom „Každý deň píšeme dejiny“. Digitálnu verziu s piatimi songmi je možné vypočuť/stiahnuť si na bandcampe a youtube.

Výstava plagátov „Zyeme čokoľvek“
24.04.2019 Solidárny zväz Priama akcia a komunitná obývačka Bystro pozývajú 1. mája o 18:00 na komentovanú prehliadku výstavy provokatívnych PLAGÁTOV KOLEKTÍVU HOGWASH, v ktorých sa tvorcovia snažia nájsť rozdiely, ale hlavne spojitosti medzi súčasnou spoločnosťou a režimom pred rokom 1989.

Ďalšia neúspešná žaloba Poľskej pošty proti zväzu ZSP
23.04.2019 Okresný súd vo Varšave zamietol 9. apríla žalobu, ktorú podala Poľská pošta proti Jakubovi, členovi Zväzu poľských syndikalistov (ZSP). Ako sme písali v skoršom článku, bol to ďalší (neúspešný) pokus vedenia Poľskej pošty kriminalizovať aktivity zväzu ZSP, ktorých hlavným cieľom je podpora pri organizovaní sa pracovníkov a pracovníčok Poľskej pošty.

Štrajk žien 8. marca
01.03.2019 Prinášame vyhlásenie feministickej sekcie zväzu CNT-AIT v Granade.

Vianočné dovolenky sa možno skončili, ale tvoje práva platia celý rok!
07.02.2019 Lokálna skupina zväzu Solfed v Brightone (MAP Veľká Británia) dosiahla ďalšie víťazstvo v kampani proti zlým praktikám šéfov. Jedna z najznámejších krčiem v centre Brightonu nezaplatila pracovníkovi peniaze za nevyčerpanú dovolenku a neposkytla výplatné pásky zodpovedajúce odpracovaným hodinám.

Upratovačky zo zväzu ZSP si vybojovali dlžné mzdy
28.01.2019 Upratovačky z centra pre utečencov pri Varšave dosiahli významné víťazstvo. Zmluvy s firmou Sadar im bránili vziať si dovolenku, mali nižšiu náhradu príjmu počas práceneschopnosti, nižšie dôchodkové odvody a chýbali aj platby sociálneho poistenia. Vďaka sporu však došlo k splneniu všetkých ich požiadaviek.

Zväz ZSP uspel v spore o dlžnú mzdu s predajňou obuvi
09.01.2019 Problémy vo firme Schaffa Shoes sa týkajú neoprávneného prepúšťania, neskorého a neúplného vyplácania miezd a zlého správania šéfov. Na protest proti týmto praktikám sa 10. decembra vo Varšave uskutočnila akcia pred jednou z kamenných predajní s obuvou a doplnkami, ktorá patrí do siete Schaffa Shoes. Podobný protest sa konal aj začiatkom roka 2018 v inej predajni, a hoci vtedy sa situácia vyriešila v prospech pracovníčky, isté praktiky zjavne pretrvali.

Rýchle víťazstvo zväzu SolFed v spore o dlžnú mzdu
06.11.2018 Podnik Proud Cabaret zameraný na kabaret a burlesku vyplatil dlžných 1500 libier hneď po odovzdaní listu s požiadavkou. Vedenie neplnilo dohodu o výške hodinovej mzdy vo výške 8,50 libier a platilo len 7,58 libier (až do zavedenia novej minimálnej mzdy v apríli 2018, keď sa minimálka zvýšila na 7,83 libier). Do zmluvy tiež nezahrnulo zákonom požadovanú informáciu o mzdových tarifách. Pracovník na to opakovane upozorňoval, no nikam to neviedlo. Keď ho neustále odbíjanie unavilo, ozval sa SolFedu a po odovzdaní listu s požiadavkami dostal svoje peniaze.

Zväz SolFed v Manchestri zvíťazil v spore s realitkou Fortis
02.11.2018 Len pred pár dňami sme informovali o víťazstvách zväzu Solfed v Brightone v sporoch týkajúcich sa bývania. V septembri publikoval článok o úspechu aj Solfed v Manchesteri. Spor sa začal v máji a skončil v júli. Išlo o vyplatenie kompenzácie štyrom študentom, ktorí boli ubytovaní cez realitku Fortis. Dostali kompenzáciu spolu vo výške 832 libier.

Jeden piket a dlžná mzda na účte
20.05.2018 Zväz Solidarity Federation v Brightone sa v apríli ohlásil s ďalším ukončeným sporom. Istá reštaurácia dlhovala bývalej pracovníčke 1200 libier za odpracované hodiny a nevyčerpanú dovolenku. Stačila jedna protestná akcia, krátky e-mailový pingpong medzi SolFedom a zamestnávateľom a dlžná suma bola vyplatená.

Anarchosyndikalistický Prvý máj 2018
15.05.2018 Spracovali sme súhrn aktivít organizácií, ktoré sú súčasťou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP) alebo s ňou sympatizujú. V článku si môžeš prečítať o aktivitách v 18 krajinách sveta: Austrália, Bangladéš, Brazília, Británia, Bulharsko, Francúzsko, India, Indonézia, Kolumbia, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rusko, Španielsko, Švédsko a USA.

Krátka správa z vernisáže plagátov „Rodinná tradícia - Zomrieť prepracovaní a chudobní“
09.04.2018 V sobotu 24. marca sa v bardejovskej Bašte uskutočnila vernisáž výstavy kolektívu Hogwash s názvom Rodinná tradícia - Zomrieť prepracovaní a chudobní. Plagáty sa nachádzajú na prvom poschodí Bašty. V priestoroch kaviarne sú menšie plagáty z edície Abeceda anarchistického amatéra, vo vedľajšej veľkej miestnosti sú veľké plagáty. Kto nestihol vernisáž, má možnosť navštíviť Baštu v otváracích hodinách do 30. apríla, kedy sa výstava skončí (udalosť na FB).

Podporili sme pracovníkov a pracovníčky Poľskej pošty
01.03.2018 Dnes napoludnie sme v rámci medzinárodného týždňa solidarity s pracovníkmi a pracovníčkami Poľskej pošty navštívili veľvyslanectvo Poľskej republiky v Bratislave. Keďže veľvyslanec sa na mieste nenachádzal, konzulovi sme objasnili dôvody našej návštevy a odovzdali list s požiadavkou (PDF), aby o proteste informoval príslušné orgány v Poľsku.

Rozhovor so zväzom Priama akcia v nemeckom vysielaní RTVS
26.02.2018 Ak ovládaš aspoň základy nemčiny, môžeš si vypočuť rozhovor pre Radio Slowakei International (vysielanie RTVS v nemeckom jazyku) z konca januára na tomto odkaze: RTVS.

Ďalšie>>
Vlastníci servera a domény priamaakcia.sk nezodpovedajú za obsah zverejnených príspevkov a nemusia sa s nimi stotožňovať.
Log in