Brigáda vo Volkswagene - kyselina, pot a ponižovanie
1. december 2012
Prvý opis brigády, ktorý sme dostali po začatí kampane Ideš na brigádu?, poukazuje na otrasné podmienky z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na praktiky ako je práca bez zmlúv či odoberanie občianskych preukazov, ale aj na ponižovanie pracovníkov. Lenka približuje nielen podmienky, ale aj ako konala v situácii, na ktorú nebola pripravená. Ak ti napadá niečo iné, čo by sa dalo robiť, máš podobnú skúsenosť alebo máš záujem s danou vecou niečo robiť, určite sa nám ozvi.
Som študentka a popri škole pracujem už cca dva mesiace cez víkendy vo Volkswagene v Bratislave na dohodu o brigádnickej práci študenta. Nepracujem tam stále, ale len keď si poviem a majú pre mňa voľné miesto, tak idem, lebo vyplácajú mzdu na ruku po zmene.
Funguje to tam asi tak: Človek zavolá deň-dva dopredu šéfovi, že by chcel pracovať, a ten mu povie, na aký termín a o koľkej sa má dostaviť pred bránu. Ak je tam prvý raz, zoberú mu občiansky na celý deň, o čom som si myslela, že je protizákonné. Neexistuje tam žiadna zmluva, pracuje sa len po predložení občianskeho a podpísaní nástupu na zmenu. Ja som chodila vždy na 5:30. Človek nikdy nevie, keď ide do práce, či bude pracovať 8, 10, 12, a niekedy aj 16 hodín. Pred tou bránou je kopa ľudí, mladých, starých, žien, mužov, bývalých trestancov za pokus o vraždu niekedy vraj aj tehotné, proste ľudia všeho druhu. Po predložení občianskeho preukazu vám SBSkár požičia kartu pre návštevníka, pomocou ktorej sa dostanete cez turniket. Za vrátnicou potom títo ľudia všetci čakajú na šéfa, ktorý číta mená a rozdeľuje ľudí do jednotlivých výrobných hál.
V každej hale sídli iná upratovacia firma. V pozícii vám nadriadeného je majster z tejto firmy, ktorý triedi náradie a zadáva robotu. Väčšinou sú to upratovacie práce, drhnúť špinu alebo čosi zametať a podobne. Majster určuje aj prestávku. Jedna z týchto firiem (Slovclean) robí prestávky akoby naschvál vtedy, keď nie je otvorený ani jeden bufet a ľudia si nemajú ani kde čo kúpiť jesť, a dokonca ani prestávku v práci neprepláca. Druhá (Tip-top servis) prepláca. Ak si nerobíte svoju prácu tak, ako si to predstavuje majster, tak sa na vás sťažuje človeku, čo vás ako brigádnika zamestnáva, a ten vám tam už nemusí druhýkrát poskytnúť prácu. Vtedy je veľmi ťažké vysvetľovať majstrovi napríklad to, že je tá špina zažratá a nejde to vydrhnúť. Koniec zmeny je niekedy dosť prekvapujúci, lebo ľahko sa môže stať, že pracujete o hodinu dlhšie a nikoho nezaujíma, že ste už mali skončiť, len nech je vydrhnuté to, čo kázali, že má byť. Nadčasy nikto neprepláca. Keď už aj konečne dorobíte, stáva sa že trčíte v kilometrovej šóre ľudí na výplatu. To spôsobuje, že ľudia trčia potom niekedy aj hodiny pred automobilkou, lebo spoje k nej sú veľmi chabé.
Toľko k utvoreniu si obrazu o tejto práci, a teraz k mojej skúsenosti: Prvá zlá skúsenosť bola hneď druhý deň. Dali ma pracovať pod takú staršiu majsterku – na pohľad príjemnú pani. Tá nám, mne a mojej kamarátke, prikázala drhnúť dáke skrinky, okná, dopravníky, zdvíhacie zariadenia a podobne. Keďže nám nedala ani handry, ani čistiace prostriedky, a odišla, tak sme si s kamarátkou sadli na zem a čakali. Dotyčná pani majsterka sa dovalila po pätnástich minútach a rozvrieskala sa po nás, že čo sedíme na zemi, keď nám zadala robotu. Čo je komické, dajako si nedala vysvetliť, že nemáme čím pracovať. Neskôr sa sťažovala nášmu šéfovi, že sme sedeli. Keď sme sa aj konečne dali do roboty, museli sme všetko utierať tri razy (aj keď to bolo čisté). Jej práca spočívala v tom, že chodila okolo nás a vrieskala po nás, keď sme si vytiahli mobil a pozreli sa na hodinky alebo si sadli k umývaniu klimatizácie, ktorá bola na zemi. Vraj máme kľačať. Mňa si potom po obednej prestávke zobrala nabok a dala mi umývať akési trubky a hrdzu z dákych vaničiek. Asi päť metrov odo mňa kamarátka robila čosi veľmi podobné. Pri tejto práci mi robotník, ktorý bol nado mnou, zhodil na hlavu asi z metrovej výšky dve cca trojkilové lišty, po čom sa mi zatočila hlava, prišlo mi zle a ľahla som si na zem. Majsterka nebola na dosah, takže som jej to nemala ako oznámiť. Neskôr som sa dozvedela, že vraj si zavolali moju kamarátku a povedali jej, nech nabudúce nechodím, keď v práci ležím na zemi. Tá mi vybavila, že síce môžem prísť, ale dajú ma robiť do inej haly. Ja som sa o tomto celom dozvedela asi až o týždeň neskôr.
Druhá a zatiaľ najhoršia skúsenosť bola v lakovni. Prácu v lakovni už poznám, predtým som tam čistila sušičky na autolak. Majster tohto úseku bol podľa rečí mojich spolupracovníkov vraj najlepší majster široko ďaleko. Tým, že to bol známy mojej kamarátky, ústretovo sme mu ostali asi dva alebo trikrát robiť nadčas. Neviem, nejako som mu nepadla do oka alebo čo – aj s mojím priateľom nás nechával robiť ešte dlhšie ako ostatných a ešte aj ich nedokončenú robotu. Ani raz sme nepovedali ani pol slova. No naposledy som tam šla sama. Dal ma pracovať na akési vývodové vežičky, čo neviem ani na čo slúžia, no viem, že je v nich 54 stupňov, a to nepreháňam – presne toľko ukazoval teplomer. Keď som mala proti tomu výhrady, dozvedela som sa, že som fajnová a že má pre mňa dobrú správu, lebo v druhej vežičke je len 50 stupňov. To, že človek si môže poškodiť zdravie už aj krátkou prácou v takýchto podmienkach, sa vo VW zjavne ignoruje (odporúčam pozrieť si Vyhlášku č. 544/2007 Z. z. o podrobnostiach o ochrane zdravia pred záťažou teplom a chladom pri práci: http://www.uvzsr.sk/docs/leg/544_2007_ochrane_zdravia_pred_zatazou_teplom.pdf, ako aj ďalšie materiály súvisiace s BOZP). V týchto priestoroch, ktoré boli celkovo štyri (v jednej vežičke dve miestnosti) som v troch mala vyleštiť podlahu a vo štvrtom drhnúť kondenz 
(čierna špina, čo ide dole len koncentrovanou kyselinou). Majster povedal, že chce tú vežičku znútra striebornú, ako boli tie ostatné. Nafasovala som „papierovú“ kombinézu, koncentrovanú kyselinu, respirátor, gumené rukavice, okuliare a nejaké handry. Keďže mám atopickú dermatitídu, začali sa mi v kombinéze zaparovať ruky a skončila som s červenými svrbiacimi fľakmi. Keď som si vyhrnula rukávy, kyselina mi stekala po rukách, a neskôr to už bolo totálne jedno, keďže kombinéza bola premokavá a kyselina sa k mojim rukám dostala tak či tak. Vyhľadala som teda majstra a poprosila ho, či na to čosi nemá, a ten ma len zdrbal, že načo chodím pracovať do fabriky s ekzémom. To, že som tam bola x-krát predtým a nič mi nebolo, mu nestačilo. Povedal mi, že nič na to nemá a že tam nemá koho druhého dať, takže to musím dorobiť. Keď som chcela aspoň trápny obväz, povedal že ani ten nemá a že si to mám chodiť umývať. Tak som poctivo chodila každých 10 minút a keď už to bolo neznesiteľné, šla som radšej vymetať ďalšie tri miestnosti, kde nebolo treba používať kyselinu. Tesne pred prestávkou prišiel na kontrolu a tváril sa, jak keby som mu večeru zjedla. Pozrel iba do tej jednej, kde bol kondenz, na ostatné sa vykašľal, hoci som mu povedala, že sú hotové. Po prestávke, keď som sa znova pustila do roboty, došiel ešte aj s mojím šéfom. Neviem, či mi v tom teple nedoplo, že sa na mňa majster sťažoval, ale šéf mi začal nadávať, že mám robiť rýchlejšie. Tak som mu vysvetlila, že je tam teplo a tá špina nejde dole, no on v polovici môjho prehovoru odišiel. Nakoniec vysvitlo, že mu majster povedal, že som za pol dňa nestihla spraviť ani jednu stenu tej miestnosti (na to, že ďalšie tri miestnosti boli hotové, pozabudol). Ku koncu zmeny, keď som už nevládala drhnúť strop od kondenzu, keďže som mala od respirátora v oblasti úst červené fľaky a vyrážky, ktoré svrbeli (predpokladám, že ho po predchádzajúcom použití nedezinfikovali) a kyselina mi stekala na hlavu, ma majster preradil vysávať sušičku na autolak, ktorá bola cca 150 metrov dlhá a prístup ešte zhoršoval dopravník umiestnený v strede. Povedal, že ju musí mať v ten deň povysávanú, a každú väčšiu nečistotu, čo nejde povysávať, odšpachtlovanú. Keď mi dal túto robotu, bolo pätnásť minút pred fajrontom. Keď som mala povysávaných prvých 20 metrov, pozrela som na hodiny a bolo 17:30 (mala som pracovať od siedmej do piatej poobede). Dosť som sa ponáhľala na autobus, takže som odniesla všetky veci do výlevky a opatrne sa vyparila preč, nech ma majster nevidí. Dole pri odovzdávaní sa ma ďalší pracovník VW pýtal, že či som to ja tá lenivá, na ktorú sa majster sťažoval.
A toto nie sú jediné problémy. Veľa zamestnancov sa sťažuje na šikanu, že sa k nim správajú ako k opiciam a nie ľuďom, že sa nestíhajú najesť, lebo len cesta do jedálne im trvá pätnásť minút tam a pätnásť naspäť, že robia v nepredstaviteľných horúčavách a podobne. Ja som si tiež od stálych zamestnancov Slovcleanu vypočula na jednej zmene veci typu, že sme: „... vyjebanci zdola, čo minuli všetok Indus“ a podobne.
Riešenie v takýchto situáciách, kde sa bojíte o vlastné peniaze, keďže za každú hlúposť sa vám vyhrážajú strhnutím jednej hodiny z platu, sa nachádza ťažko. Mojou voľbou boli neposlúchnutia absurdných príkazov majstrov alebo prispôsobenie si práce pre seba. Po tomto mojom drobnom vyčíňaní, ako napríklad zdrhnutie z práce bez vedomia majstra, som ho stretla na ďalší krát na chodbe vo VW a zazeral po mne, zrejme som mu tým zdrhnutím uškodila. Ale nevadí, keby sa ku mne správal ako človek určite by sme sa na tej práci dohodli, lenže keď sa správa povýšenecky k ľuďom, od ktorých niečo chce, tak nech nečaká, že budú skákať, ako píska, plniť nezmyslené príkazy a ešte aj v zlých podmienkach. Bola to taká moja drobná výhra, cítila som sa lepšie sama pred sebou.
Ešte existuje jedna možnosť v takýchto prípadoch. Ak si človek vopred vytelefonováva prácu, tak sa môže spýtať, ku ktorému majstrovi ho pravdepodobne pridelia alebo či by mu neurobili láskavosť a nedali ho robiť do nejakej inej haly. Tresnúť mopom o zem na pracovisku a povedať si kašlem na vás moc nepomáha, lebo môže sa stať, že vám nepreplatia odrobené hodiny.
To, že vám zoberú občiansky, pracujete bez zmluvy, ste vystavený drzému zaobchádzaniu zo strany majstrov a buzerácii a okrem toho pracujete skoro až v neľudských podmienkach, nie sú ani zďaleka jediné problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť na pracovisku. Dôležité je im čeliť a pokúsiť sa to zmeniť, lebo pokiaľ sa zamestnanec neozve, tak vášmu šéfovi to samému nenapadne.
Lenka Fandelová
Ďalšie informácie:
Kampaň Ideš na brigádu?