Čo brániť na Ukrajine? Rozhovor s charkovským kolektívom Assembly
19. september 2022
Anarchistický kolektív Assembly (Zhromaždenie) poskytol 31. augusta rozsiahly rozhovor pre taliansky časopis Umanita Nova vydávaný FAI (Federazione Anarchica Italiana). Zhŕňa v ňom pol roka trvajúcu vojnu a jej dôsledky pre pracujúcu triedu a okrem iného tiež vysvetľuje, prečo „načúvanie miestnym hlasom“ nesmie prerásť do solidarity s ukrajinským štátom. S Assembly je v kontakte aj náš zväz. V prípade, že ich chceš podporiť konkrétnymi aktivitami na Slovensku, ozvi sa nám. Finančne ich môžeš podporiť cez tento odkaz.
Vzhľadom na nedostatok informácií o situácii v Charkove medzi talianskou verejnosťou, môžete nám povedať niečo o histórii vašej skupiny a jej mieste v lokálnej politickej dynamike?
Vo všeobecnosti sme sa naozaj zaktivizovali po 30. marci 2020 - hneď ako sa začalo ukazovať, že status quo sa konečne rozpadol. Začiatok globálnej pandémie nás prekvapil! Bolo nezvyčajné byť stále doma. Na niektorých pracoviskách našich kamarátov a kamarátok došlo k znižovaniu platov o 20 percent a ľudia mali strach z prepúšťania. Ale po niekoľkých týždňoch života v karanténe sme sa pustili do tvorby našej webstránky a pomocou nej sme začali hovoriť o akútnych sociálnych problémoch a pomáhať ľuďom spojiť sa a priamo si pomáhať počas krízy.
Uvažovali sme asi takto: ak aspoň 10 % obyvateľov nášho mesta rozumie napríklad systému verejnej dopravy lepšie ako primátor a mestská rada, načo potom potrebujeme ich administratívu? Nejako takto... Náš časopis (Zhromaždenie) sa čoskoro stal miestom, kde sa mierumilovne naladená časť sociálneho boja a sebaorganizácie mohla stretnúť s radikálnym podzemným prúdom, a jeho názov nadobudol reálny zmysel v praxi. Písali sme o udalostiach v uliciach, bojoch na pracoviskách a problémoch spojených s mestským rozvojom v našej metropole. Snažili sme sa tiež obnoviť historickú pamäť týkajúcu sa tradícií revolučných pracujúcich.
Od vypuknutia bojov sa náš časopis stal platformou na prezentáciu a koordináciu humanitárnych aktivít na princípe sebaorganizácie a takisto odhaľoval, ako z tohto masakru profituje miestna vládnuca trieda. A zatiaľ čo v minulom roku sme mali 20 až 30 tisíc návštev webstránky mesačne, od začiatku jari ich počet poskočil na 80 až 120 tisíc.
Počas konfliktu sa vám darí pokračovať v aktivitách. Ako sa to prejavuje v každodennej práci?
Našťastie alebo nanešťastie sme jediným anarchistickým kolektívom na Ukrajine, ktorého reputácia výrazne vzrástla počas týchto hrozných šiestich mesiacov. Pravdepodobne preto, že poskytujeme užitočné informácie pracujúcim v ich každodenných konfrontáciách so šéfmi a šéfkami alebo úradmi, a preto, že odsudzujeme oba bojujúce štáty. Agresor pácha otvorenú genocídu na všetkom ukrajinskom a „malá trpiaca demokratická obeť“ drží väčšinu obyvateľstva ako rukojemníkov, aby mohla ukazovať ďalšie krvavé zábery v zahraničí, keď opakovane žiada peniaze a okráda svojich poddaných všetkými dostupnými prostriedkami, zatiaľ čo do vládnej štvrte ešte nevletela ani jedna ruská raketa – tento náš postoj je blízky ľuďom, ktorí sa nemajú čím brániť v tejto bezútešnej diere bez jasnej budúcnosti. Lenže základný problém je, že podpora tohto postoja sa nepremieňa na túžbu študovať anarchizmus a šíriť jeho myšlienky – maximálna deideologizácia je tu typická aj pre dobrovoľníkov a dobrovoľníčky vyvíjajúcich aktivity zdola a ďalšie aktívne časti spoločnosti.
Kráter po ruskom raketovom útoku na Pavlovskom námestí v centre Charkova počas noci 27. augusta. Jeden z nás býva neďaleko.
A čo Zelenského vláda? Čítali sme o novej pracovnej legislatíve. Ako vplýva výnimočný stav na každodenný život?
Porážka vo vojne by pre Rusko znamenala určité politické zmeny (prinajmenšom palácový prevrat a možno aj rozpad na časti alebo čiastočnú stratu suverenity), no budúcnosť pre Ukrajinu vyzerá tak či tak veľmi pochmúrne. Dlho pred vojnou Zelenského nie bezdôvodne často prirovnávali k mladému Putinovi a v prípade víťazstva vo vojne môžeme skončiť v režime, ktorý nebude o nič menej diktátorský ako ten ruský. Veľmi výstižný je príklad z tohto mesiaca, keď Zelenský vyhlásil, že mužom neotvoria hranice, kým sa nezruší stanné právo, ignorujúc fakt, že ide o najrozšírenejšiu petíciu na jeho webstránke.
Pokiaľ ide o pracovnú legislatívu, je veľmi príznačné, že starosti si o ňu robia len ľudia v Európe. Najmenej polovica zamestnaných na Ukrajine totiž pracuje v neformálnom sektore a dokonca aj tí a tie s oficiálnymi zmluvami len zriedka počujú o dodržiavaní práv a istôt pracujúcich - všetko závisí od individuálnych dohôd.
A hlavne, pracujúcu triedu teraz trápia iné veci: spomínané razie v uliciach s cieľom doručiť povolávací rozkaz (najčastejšie vo východných a západných pohraničných regiónoch) a nemožnosť odísť z krajiny pre osoby podliehajúce vojenskej službe. Áno, petície majú len informačný zmysel, ide však o prvé pokusy ukrajinských pracujúcich vyjadriť vlastnú agendu na celoštátnej úrovni, aké si vôbec pamätáme. Keďže pouličné protesty teraz nie sú možné, využívajú jediný zostávajúci spôsob komunikácie s úradmi.
Len si predstavme, akí by boli ľudia na Ukrajine šťastní, keby sa tlak štátu oslabil v dôsledku kampane medzinárodného anarchistického hnutia. Ak by toto hnutie myslelo svoje protivojnové vyhlásenia vážne, už pred mnohými mesiacmi by sa organizovali masové demonštrácie pred ukrajinskými veľvyslanectvami za otvorenie hraníc. Nie je veľmi o čom hovoriť, veď ešte aj na Prvého mája ste si našli dôležitejšie veci na prácu. Zdá sa nám, že pomoc nemôžeme čakať od nikoho, a môžeme len hádať, koľko ukrajinských rodín ešte zomrie, pretože sa nechcú oddeliť. Čím sa líšite od politikov a političiek, keď vyhlasujete veci, ktoré nesplníte?
Jedinou masovou libertínskou štruktúrou, ktorej slová a činy išli ruka v ruke, boli EZLN. Krátko po invázii zaplnili ulice svojich obcí, bezvýhradne odsúdili túto agresiu, žiadali okamžitý odchod ruskej armády a zároveň neoznačili ukrajinský buržoázny štát za niečo principiálne lepšie. Išlo o symbolický protest, ktorý v Kremli asi ani nezaregistrovali, no EZLN zjavne urobili vo svojej horskej džungli všetko, čo sa dalo...
Existujú iné aktivistické alebo solidárne siete, s ktorými ste v kontakte a ktoré vznikli počas konfliktu a vykonávajú sociálnu prácu?
Samozrejme, a viac ako jedna. V prvom rade je tu náš veľký informačný partner - kanál na Telegrame s názvom „Subpoenas giving. Kharkov“ s takmer 75 000 odberateľmi a odberateľkami, ktorý vznikol koncom mája. Ľudia sa tam navzájom pohotovo upozorňujú, ak vedia o raziách na brancov a o iných nepredvídaných akciách policajných zložiek. Spolupracujeme aj s dobrovoľníckou organizáciou Build Help na rýchlej oprave domov poškodených ostreľovaním v chudobných oblastiach. Zúčastňujeme sa tiež na aktivitách Alternative Kharkiv (založený presne pred dvoma rokmi) a Kharkiv Loadstone založený asi pred mesiacom), kde diskutujeme o širších otázkach povojnového vývoja. Ide o neformálnu horizontálnu koalíciu osôb venujúcich sa urbanizmu, životnému prostrediu, architektúre a miestnej histórii. Snažia sa, aby bolo naše mesto decentralizovanejšie a menej sa zameriavalo na komerčné ciele. Koncom mája bola predstavená všeobecná koncepcia našej spoločnej vízie.
Pochopiteľne, tieto myšlienky budeme môcť začať skutočne realizovať až vtedy, keď útočníci prestanú každú noc ničiť mesto balistickými raketami a raketami kalibru 200 mm s kazetovou muníciou, keď chodia ľudia do práce - ak teda mesto dovtedy neskončí úplne vyľudnené -, ale už teraz máme isté úspechy. Charkovské úrady a na ne napojení developeri plánujú zbúrať historické budovy poškodené bombardovaním namiesto ich obnovy a postaviť tam komerčné objekty. Vďaka zásahu nás a našich čitateľov a čitateliek sa už podarilo jeden takýto pokus zastaviť (išlo o jeden z najstarších domov v našom meste, postavený pred takmer 200 rokmi). Situáciu musíme každý deň sledovať, pretože úrady a developeri sa spoliehajú na to, že poľavíme v ostražitosti.
Slnko a tieň sa stretávajú na mieste poznačenom kolíziou rozbitej histórie s rozbitou modernou neďaleko odvolacieho súdu v centre na miestach s revolučnými tradíciami, o ktorých sme písali v tomto článku.
Pokiaľ ide o solidaritu na medzinárodnej úrovni, to je úplne iná vec. Minulý rok vyzbieralo medzinárodné anarchistické hnutie zhruba za mesiac 5 000 eur pre afganských anarchistov a anarchistky. My sme dostali od kamarátov a kamarátok zo zahraničia 1 500 eur za pol roka. A to aj napriek tomu, že naša práca je verejne známa, zatiaľ čo v spomínanom prípade sa o činnosti tých ľudí pred emigráciou ani po nej nič nevie (hoci je pravda, že sme im prispeli aj my). Čo na to povedať?
Ako môžeme pomôcť prostredníctvom konkrétnej medzinárodnej solidarity s humanitárnou pomocou obetiam vojny?
Keďže okupanti počas obliehania pravidelne bombardovali kritickú civilnú infraštruktúru, najväčší problémom bude pre nás asi nadchádzajúca vykurovacia sezóna. V súčasnosti pripravujeme komunitné kúrenie v okrajovej priemyselnom štvrti na predmestí Charkova v dome človeka, ktorý s nami spolupracuje. Môžete podporiť tento projekt, ako aj nákup humanitárneho tovaru z miestnych fariem (aj keď túto možnosť sme v auguste pozastavili, pretože finančné prostriedky sú obmedzené a nevieme, ako dlho bude trvať vojna). Zapojte sa prosím do našej hlavnej zbierky tu: https://www.globalgiving.org/projects/mutual-aid-alert-for-east-ukraine/.
Aký máte názor na dezerciu a odpieranie vojenskej služby v ukrajinskej aj ruskej armáde?
Rozsiahle pokrytie protivojnového bojkotu, sabotáží a ďalších priamych akcií je hlavnou témou medzinárodnej rubriky v angličtine na našom webe od prvých dní invázie! Treba si tiež uvedomiť, že národná jednota Ukrajincov a Ukrajiniek okolo Zelenského moci sa opiera len o strach z vonkajšej hrozby. Protivojnové podvratné akcie v Rusku teda predstavujú nepriamu hrozbou aj pre ukrajinskú vládnucu triedu, a preto považujeme šírenie informácií o nich za internacionalistickú činnosť.
Do úvahy treba vziať aj fakt, že aj napriek tomu, že medzi oboma štátmi vo vojne neexistuje rozdiel z kvalitatívneho hľadiska, je tu rozdiel kvantitatívny: ak všetci ruskí vojaci prestanú bojovať, je po vojne, ak to urobia ukrajinskí vojaci, je po Ukrajine. Okupačná zóna sa začína 20 km od obchvatu nášho mesta a vieme, čo to znamená: „miznutie“ všetkých aspoň trocha aktívnych ľudí a doba kamenná pre zvyšok obyvateľstva. Zároveň sledujeme, že po tom, čo ruské vojská vo väčšine prípadov stratili útočný potenciál, začala sa prejavovať vlna sociálnej nespokojnosti aj na Ukrajine - o tom sme už hovorili.
Aký vplyv mala vojna na ukrajinské anarchistické a radikálne hnutia?
Niektoré skupiny jednoducho zanikli, ostatné - okrem nás - naďalej fungujú ako štátne jednotky, no ako politické organizácie (hoci na hony vzdialené anarchizmu) sú v skutočnosti mŕtve a podľa nás nemajú nijaké vyhliadky na oživenie. Treba poznamenať, že rôzni ukrajinskí anarchisti vstúpili do armády z rôznych dôvodov. Skupina Black Flag sa skôr snažila presadzovať anarchistickú agendu v armáde a širšom hnutí zameranom na obranu. Ich skúsenosti považujeme za cenné, aj keď boli neúspešní, čo sme predpokladali už v rozhovore z prvých dní vojny. Naopak, iní skôr chránia ukrajinský štát pred útokmi z anarchistických radov, preto k nim máme rovnako negatívny postoj ako k štátu ako takému.
Vo svojich prehláseniach svorne tvrdia, že nie sú za štát, ale len za ukrajinský ľud, no ani takúto jezuitskú rétoriku nedokážu používať revolučným spôsobom. Ak chcete pomáhať ozbrojeným silám, kde mnohí vojaci nemajú ani nepriestrelné vesty, nieto ešte inú muníciu - ok, pomáhajte im a nadviažte užitočné kontakty pre povojnové obdobie tak, ako Malatesta podporoval kubánskych povstalcov proti Španielsku a líbyjských povstalcov proti Taliansku... Ale prečo sa deje to, že zatiaľ čo Zelenského pr