„Ilúzie netreba živiť, ale ničiť.“ Rozhovor s Vadimom Damierom o situácii v Rusku, ľavici a anarchosyndikalizme
18. apríl 2021
Vadim Damier je historik a aktivista zväzu KRAS (MAP Rusko). V rozhovore pre časopis Egalite (fb.com/editorialegalite) odpovedal na otázky o situácii v Rusku, radikálne ľavicovom hnutí, jeho problémoch, vyhliadkach a alternatívach. Vadim je autorom a spoluautorom mnohých publikácií na tieto témy, pričom niektoré vyšli aj v českom preklade a dajú sa objednať v Nakladatelství Anarchistické federace alebo (s nemilou prirážkou) aj v slovenských kníhkupectvách. Odporúčame.
• Aká je podľa teba pozícia krajín Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ; medzivládna organizácia deviatich post-sovietskych štátov, pozn. prekl.) vo svetovom kapitalistickom systéme a ako sa táto pozícia odráža v podobách vládnutia týchto štátov?
Dobrá otázka. To, čo vidíme v bývalom „Zväze“, alebo v „šestine“, ako niekedy hovorím, nie je vo svete výnimkou, aj keď niektoré javy a trendy sa samozrejme vyskytujú častejšie a výraznejšie. Kapitalizmus je naozaj „svetový systém“, v ktorom existuje „centrum“ a „periféria“. Krajiny bývalého „Zväzu“ sú z hľadiska miesta v globálnom kapitalizme nepochybne „perifériami“ či „semi-perifériami“. Ich ekonomická funkcia spočíva v poskytovaní prírodných surovín a lacnej pracovnej sily. Čo nevylučuje existenciu ďalších faktorov, ktoré komplikujú celkový obraz.
Po prvé, korporácie v týchto krajinách (a hlavne v Rusku) fungujú ako nadnárodné korporácie a v niektorých prípadoch sú veľmi vplyvné aj v iných krajinách „periférie“, ako aj v kapitalistickom „centre“. Príkladom sú ruské ropné a plynárenské spoločnosti.
Po druhé, rolu superveľmoci si v rámci regiónu bývalého „Zväzu“ nárokuje ruský štát. Snaží sa ako taký presadiť a dosiahnuť, aby konkurencia na svetovej scéne (vrátane mocností kapitalistického „centra“) uznala, že má na to právo. Každopádne z hľadiska jeho ekonomických nedostatkov a periférnej funkcie súvisiacej s orientáciou na prírodné zdroje je v situácii, keď môže konať len ako menej podstatný partner v prebiehajúcich procesoch formovania nových imperialistických blokov či „centier moci“ vo svete, hlavne v porovnaní s USA a Čínou.
Takáto politická a hospodárska úloha „post-sovietskeho“ regiónu v kapitalistickom svete nepochybne ovplyvňuje aj charakter štátnej moci. Ďalším faktorom je, že vo všetkých týchto krajinách vzišla vládnuca trieda z niekdajšej sovietskej vládnej nomenklatúry a techno-byrokracie. To znamená, že tieto štáty „šestiny“ zaviedli viac či menej autoritárske či poloautoritárske oligarchické režimy, pre ktoré sú zároveň typické extrémne neoliberálne opatrenia v sociálnej oblasti.
• Akou evolúciou prešli myšlienky a prax post-sovietskeho ľavicového hnutia od konca 90. rokov 20. storočia dodnes?
V prvom rade treba povedať, že ľavicové hnutie v tomto regióne trpelo vrodenými chorobami. Ľavicová opozícia v ZSSR vždy čelila silnej represii a odlišovala sa od trendov bežných v rámci vývoja radikálne ľavicového zmýšľania v zahraničí. Preto tu máme pôvodné... takpovediac „malomeštiactvo“, „domáckosť“, ideologický miš-maš a pokusy znovuobjaviť koleso. U mnohých stále pretrvávajú ideologické prežitky KSSZ (Komunistickej strany Sovietskeho zväzu), leninizmus, autoritárske a štátno-kapitalistické smerovanie... Ďalšou chorobou ešte zo sovietskych čias je neschopnosť sformulovať a vziať si za svoje principiálne pozície v sociálnych bojoch. Videli sme, ako väčšina „novej ľavice“ v čase Perestrojky vystupovala ako liberálna opozícia, a po rozpade ZSSR sa zas väčšina ľavice stala partnerom tej či onej frakcie vládnucej triedy v boji o moc (spájala sa napríklad s liberálnou opozíciou v témach boja za „slobodné voľby“ a „demokraciu“).
Čo sa týka zmien v priebehu posledných 20 rokov... V skratke: situácia ľavice sa nijako nezlepšila, ale zhoršila. K starým chorobám pribudli nové. Ľavičiari v 90. rokoch nemali v spoločnosti ideovo-kultúrnu hegemóniu, no spoločenská situácia (na jednej strane šok z dôsledkov trhových reforiem a na druhej strane ešte čerstvé spomienky na negatívne vlastnosti sovietskeho neostalinizmu) aspoň otvorila, prinajmenšom teoreticky, možnosti a priestor pre hľadanie akejsi ľavicovej alternatívy. Aj preto sa v 90. rokoch prejavil záujem mládeže o netradičné ľavicové a anarchistické myšlienky. Dnes je to iné. Nové generácie si viac zvykli na súkromno-trhový kapitalizmus a berú ho ako jediný možný stav, ktorý sa dá zlepšiť po vzore idealizovaného až imaginárneho „Západu“. Zničiť ho je podľa nich nemožné a utopické. Na reálie stalinizmu a štátneho kapitalizmu sa už však nespomína tak často, mládež toto nezažila a veľa o tom nevie. Výsledkom je, že jedna veľká skupina mladých chodí na Navaľného mítingy, a druhá sa pridáva k leninistickým skupinám.
Evidentné sú aj dôsledky procesov budovania kapitalistických národov v post-sovietskych krajinách. V otázke nacionalizmu v tej či onej podobe nastala v podstate politická zhoda, čo platí z veľkej časti aj pre ľavicu. Kým v 90. rokoch 20. storočia „nová ľavica“ a anarchisti (na rozdiel od stalinistov) odmietali patriotické témy a problematiku, v 21. storočí niektorí marxisti, „antifa“ aj anarchisti začali presadzovať myšlienku, že patriotizmus by sa nemal prenechávať krajnej pravici.
Chýbajúcu vlastnú tvár a postavenie post-sovietskych ľavičiarov v Rusku zvýrazňujú aj udalosti po prevzatí politickej moci v 90. rokoch. Keď sa moc dostala z rúk vtedajšej liberálnej frakcie vládnucej triedy do rúk súčasnej konzervatívnej frakcie, začali mnohí ľavičiari v nových podmienkach považovať za hlavného a bezprostredného nepriateľa nie kapitalizmus ako taký, ale hlavne konzervatívny režim, a nadobudli naivnú nádej, že zmena k lepšiemu nastane vtedy, keď tento režim príde o svoju moc.
A posledný bod, ktorý sa nedá nespomenúť: v súlade s tradičným „malomeštiactvom“ post-sovietskej ľavice vidíme horlivé a nekritické napodobňovanie posledných výkrikov módy vo svetovom ľavicovom hnutí, pričom ide o také prvky, ktoré sa vo svete často stretli s kritikou a revíziou. Za posledné desaťročia sa tak do ruského ľavicového prostredia dostali rôzne politiky identít, post-kolonializmus a podobné trendy so sklonom vidieť triednu problematiku, triedny boj a sociálno-ekonomické aspekty vykorisťovania ako „zastaralé“, „nedôležité“ či „druhoradé“ problémy.
Jednostranná orientácia mnohých ľavičiarov na uprednostňovanie ochrany záujmov takých či onakých medzitriednych vrstiev, segmentov, „utláčaných národov“, „utláčaných rás“ či hierarchických spoločenstiev v rámci kapitalizmu atď. oslabuje možnosti pre budovanie solidarity pracujúcej triedy a uvedomovanie si vlastných záujmov, a teda aj myšlienku, že je nutné zbaviť sa kapitalizmu, štátu a celkovo akejkoľvek hierarchie.
• Prečo „nová ľavica“ v Rusku a SNŠ považuje dosiahnutie demokracie západného typu za prvý krok na ceste k socializmu?
Aj v tomto prípade je príčin viacero. V prvom rade ide o zidealizovanú predstavu politickej demokracie ako systému vlády. Nezabúdajme, že diskusia o tejto téme sa vedie už od rozpadu Prvej internacionály. Pre nás, anarchistov, je demokracia takisto „kracia“, forma vlády človeka nad človekom. A tam, kde je vláda, nemôže byť ani sloboda, ani skutočná rovnosť (keďže odmietame hierarchiu), ani solidarita. V starogréckej polis sa možno ešte dalo hovoriť o priamom riešení problémov všetkých prítomných na všeobecnom zhromaždení. V súčasnosti je demokracia mýtus. Naším ideálom je všeobecná samospráva, pri ktorej ľudia samotní priamo riešia problémy života a práce, či už spoločne alebo individuálne. Ak sú ľudské potreby a túžby v područí zastupiteľských vzťahov politických inštitúcií vlády (pričom je jedno, či sú alebo nie sú volené), dochádza k potláčaniu týchto potrieb a túžob.
Okrem toho, ani najviac „rozvinutá“ zo súčasných demokracií vo svete sa neštíti používať najbrutálnejšie represívne nástroje a potláčanie práv a slobôd, keď sa cíti ohrozená. Inými slovami, demokracia ako forma vlády je v podstate fikciou. Ako správne poznamenal Marcuse, sloboda vybrať si pána nemení nič na tom, že tu stále sú páni a otroci, vládcovia a podriadení.
Predsa však platí, že väčšina ľavičiarov, ktorí nečerpajú z anarchistickej tradície, si naozaj myslí, že zastupiteľská demokracia je možnou alternatívou. Navyše na rozdiel od anarchistov neveria v možnosť bezprostredného prechodu k spoločnosti bez štátov a tried. Už od čias Prvej internacionály si myslia, že prechod k budúcej slobodnej spoločnosti je možný len v postupných fázach: najprv vybojovanie „demokracie“, potom vybojovanie politickej moci, následne „prvé štádium“ novej spoločnosti, akýsi kompromis s elementmi tej starej, a až nakoniec v nejasnej a nedohľadnej diaľke „komunizmus“.
Ďalšia príčina súvisí v podstate s chápaním pojmov. Asi nebude nikto popierať, že občianske a ľudské práva (takzvaná „negatívna sloboda“) poskytujú vhodnejšie podmienky pre činnosť ľavicových síl a sociálnych hnutí. V histórii anarchosyndikalistických zväzov v rôznych krajinách by sa určite našlo nemálo príkladov štrajkov proti represívnym zákonom, zákazom odborovej činnosti či združení pracujúcich atď. Bojovať proti tomuto všetkému je logické. No je nebezpečnou ilúziou myslieť si, že „negatívne slobody“ sú skutočne garantované volebným systémom zastupiteľskej vlády. Tá je možno pri svojich činoch menej arogantná a cynická, no ani zďaleka nie vždy. Ak bude musieť niektoré slobody preložiť na druhú koľaj alebo zrušiť, vždy si nájde spôsob, ako to spraviť. Preto hovoríme: slobody áno, demokracia ako forma vlády nie, pretože ako vláda nie je v ničom lepšia ako diktatúra. Sme jednoznačne za slobodu zhromažďovať sa, demonštrovať, združovať sa v odboroch a iných organizáciách atď. No nikdy nebudeme podporovať kampane za „slobodné voľby“, v ktorých si otroci volia pánov. Ilúzie netreba živiť, ale ničiť.
• Čo, okrem znárodňovania veľkých firiem a korporácií, môže „nová ľavica“ ponúknuť post-sovietskej spoločnosti v politickej a hospodárskej sfére?
Predovšetkým, môže a mala by presadzovať alternatívu v podobe samosprávnej spoločnosti koordinovanej zdola – vo veciach politických i ekonomických. To znamená, že by sme nemali hlásať znárodňovanie, čiže zoštátňovanie hospodárstva, ale zospoločenšťovanie, skutočné zospoločenšťovanie. Výroba a služby patriace spoločnosti by nemali byť riadené „v jej mene“ štátom, keďže nemôže hovoriť za celú spoločnosť. Mali by ju riadiť pracujúci v daných výrobných prevádzkach a službách, koordinovane so spotrebiteľmi a obyvateľmi.
Preto je nevyhnutná všeobecná sebaorganizácia zdola na pracoviskách aj v bydliskách. Vyrásť môže len z konkrétnych a každodenných sociálnych a ekonomických bojov. Práve na takejto sebaorganizácií by mala pracovať„nová ľavica“. Z nej by v budúcnosti mohli vyrásť štruktúry „protimoci“, ktoré by nahradili štát a kapitalizmus.
• Môžu antimilitaristická, ekologická a feministická agenda položiť základy pre rozvíjanie triedneho boja?
Nemyslím si, že by naozaj mohli „položiť základy“, ak pôjde o samostatné a do seba zahľadené hnutia. Keď sú totiž izolované od všeobecnejších sociálnych a ekonomických problémov, majú tendenciu posilňovať ilúzie o spoločných záujmoch utláčaných a utláčateľov, ktorých spájajú práve ekologické či feministické témy, problematika rovnoprávnosti menšín atď. Podľa mňa má skôr zmysel integrovať takéto „neekonomické“ témy do sociálno-ekonomických bojov, a tým zdôrazniť dôležitosť všestrannej opozície voči akejkoľvek dominancii a hierarchii.
• Ako hodnotíš skúsenosti z lokálnych protestov v Rusku a SNŠ za posledné roky (ekologické tábory, štrajky prekarizovaných pracujúcich, boje za „slobodné voľby“)?
Je určite dobré, keď sa spoločnosť začína prebúdzať. Žiaľ, rozsah odporu výrazne zaostáva za reálnymi výzvami, pred ktorými stoja vykorisťovaní a podriadení ľudia. Protesty „zdola“ zaostávajú za triednym bojom „zhora“.
Názorným príkladom sú boje proti dôchodkovej reforme v Rusku v roku 2018. Ako v zrkadle sa v nich odrazili všetky limity súčasných protestov. Aj prorežimná tlač priznala, že keby do ulíc vyšli milióny ľudí, proti ktorým boli reformy namierené spôsobom nevídaným od 90. rokov, vláda by im musela ustúpiť.
Je naozaj hanba, keď na akciu za právo a možnosť vybrať si vládcu, prezidenta či zastupiteľa, prídu desaťtisíce až stotisíce ľudí, no keď ide