Kolektív Workmates – organizovanie sa kmeňových a externých zamestnancov v metre
6. máj 2013 
Nakladateľstvo bod zlomu prináša preklad publikácie od Solidarity Federation (MAP Británia), v ktorej zhrnuli skúsenosti svojho člena s organizovaním sa v londýnskom metre. V roku 1999 vznikol a takmer dva roky fungoval kolektív Workmates, ktorý spojil kmeňových aj externých pracovníkov a postavil sa proti plánom na outsourcing údržby tratí londýnskeho metra. Publikácia opisuje vývoj kolektívu Workmates s dôrazom na jeho úspechy a neúspechy, ako aj radikálne demokratickú metódu organizovania sa a kreatívne formy priamej akcie. Približuje konkrétne spory a nápadité spôsoby boja (kto by napríklad tušil, že existuje aj niečo ako „šťací štrajk“).
Kolektív Workmates – organizovanie sa kmeňových a externých zamestnancov v londýnskom metre (Download PDF/DOC)
Celé znenie:
Kolektív Workmates:
organizovanie sa kmeňových a externých pracovníkov v londýnskom metre
Úvod
Koncom 90. rokov čelili zamestnanci údržby tratí londýnskeho metra plánom outsourcouvať ich prácu súkromnému subdodávateľovi na základe projektu verejno-súkromného partnerstva (public-private partnership, ďalej PPP). Cieľom PPP bolo znížiť náklady zavedením konkurenčných tendrov pre tzv. „súkromných nezávislých dodávateľov“ (externých pracovníkov, ďalej externistov), ktorí by vykonávali prácu, ktorú predtým zabezpečovala jedna firma – London Underground. Tento proces nahrádzania stálych pracovných zmlúv dočasnými by podkopal ťažko vybojované pracovné podmienky zamestnancov London Underground a relatívnu istotu práce by vystriedalo dočasné zamestnávanie, ktoré je čoraz rozšírenejšie vďaka omieľaniu „výhod flexibilného trhu práce“.
Zamestnancov London Underground združovali najmä odbory RMT, no externisti a dočasní zamestnanci väčšinou neboli členmi odborov. Andy, odborový predák a anarchista, sa pokúsil využiť anarchosyndikalistické taktiky, najmä všeobecné zhromaždenia a priame akcie, aby prekonal rozdelenie medzi odborovo organizovanými a neorganizovanými pracovníkmi a pomohol vybudovať odpor proti krokom, ktoré rozdeľovali pracujúcich v duchu hesla „rozdeľuj a panuj“ – proti rozmáhajúcej sa privatizácii a outsourcingu v londýnskom metre.
Tento vývoj viedol k vytvoreniu kolektívu Workmates, ktorý sa sformoval na prelome rokov 1998 a 1999. Išlo o skupinu pracovníkov údržby v jednom londýnskom depe. Kolektív Workmates bol otvorený všetkým pracujúcim bez ohľadu na členstvo v odboroch a kládol si za cieľ organizovať akcie, ktoré by boli pod kontrolou samotných pracujúcich. Kolektív fungoval na princípe rady delegátov zhruba 18 mesiacov do polovice roka 2000. V tomto období zorganizoval niekoľko viac či menej úspešných akcií. Napokon si vysoká fluktuácia a veľká vyťaženosť malého počtu aktivistov vyžiadali svoju daň. Aj napriek tomu pretrváva na pracovisku už viac ako desať rokov zvyk organizovať všeobecné zhromaždenia v jedálni a stretnutia otvorené všetkým zamestnancom sa uskutočnili aj v roku 2011.
Skúsenosti s Workmates sa dotýkajú mnohých vecí, ktoré sú zaujímavé pre aktivistov na pracoviskách. V čase úsporných opatrení ostáva hrozba outsourcingu a nahrádzanie stálych pracovných zmlúv dočasnými veľkým problémom pre zamestnancov v súkromnom aj verejnom sektore. Navyše dochádza k pokusom zavádzať podmienky charakteristické pre súkromný sektor aj do verejného sektora . Dôležitá je aj otázka, ako sa bojovní pracujúci postavia k odborom, ktoré existujú na pracovisku: keďže sa ukazuje, že odbory nie sú schopné ani ochotné bojovať za pracujúcich, ako sa môžu pracujúci zorganizovať a brániť? A ako sa majú postaviť k byrokratickým odborom tí z nás, ktorí presadzujú organizovanie sa založené na priamej akcii a kontrole zdola, nie zastupovaní a spoliehaní sa na obmedzujúce zákony upravujúce kolektívne akcie pracujúcich? Môže bojovný pracujúci niečo dosiahnuť mimo rámca vymedzeného odbormi? Táto publikácia, napísaná na základe rozhovorov s Andym, sa dotýka týchto a ďalších tém súvisiacich s organizovaním sa na pracovisku v novej ére „flexibilného“ zamestnávania.
Solidarity Federation nevydáva túto publikáciu preto, lebo považuje kolektív Workmates za vzor organizácie na pracovisku, no mnohé jeho aspekty sú pre nás inšpiráciou a poukazujú na princípy, ktoré by mali byť základom organizovania sa. Predovšetkým však dúfame, že skúsenosti z tejto publikácie vzbudia diskusiu a podnietia aktivistov na pracoviskách k zamysleniu sa nad tým, ako sa dá organizovať na základe priamej akcie bez prostredníkov – akcie, ktorú zorganizujú samotní pracujúci bez odborových zástupcov a bez toho, aby sa museli pridržiavať zákonov, ktoré upravujú kolektívne akcie pracujúcich tak, že v skutočnosti je akákoľvek efektívna akcia a triedna solidarita protizákonná.
Privatizácia a proces nahrádzania stálych pracovných zmlúv dočasnými
Začiatkom 90. rokov predstavili London Underground takzvaný „Firemný plán“, ktorý „modernizoval“ pracovné podmienky, rušil niektoré zavedené výhody a zavádzal zmeny v oblasti kolektívnych akcií pracovníkov. Kľúčové bolo, že plán zastavil prijímanie nových zamestnancov. Potrební ľudia sa najímali ako externisti. Jasným cieľom týchto opatrení bolo zatraktívniť firmu pre súkromný kapitál zavedením noriem bežných v súkromnom sektore. Odbory RMT sa proti Firemnému plánu nedokázali postaviť.
V roku 1998 nasledovalo oznámenie o úmysle sprivatizovať infraštruktúru londýnskeho metra cez projekty verejno-súkromného partnerstva (PPP). Vláda tým chcela oddeliť vlaky a stanice od infraštruktúry a údržby tratí, semaforov a všetkého ostatného. RMT sa postavili na odpor, až keď sa objavila výzva pre súkromné subdodávateľské spoločnosti, aby sa zapojili do tendra. Išlo však skôr o reakciu na tlak členskej základne nahnevanej na odbory za to, že sa nevzopreli Firemnému plánu.
Privatizácia údržby tratí londýnskeho metra pokračovala na prelome rokov 2002 a 2003, pričom dve tretiny údržbárov sa v rámci PPP presunuli pod súkromné konzorcium Metronet. Hoci anarchosyndikalisti vo všeobecnosti odmietajú štátne vlastníctvo, uvedomujeme si, že privatizácia metra bola jasným pokusom zhoršiť pracovné podmienky a zaviesť motív zisku namiesto funkcie verejnej služby, čo sú veci, ktoré bezprostredne ovplyvňujú bezpečnosť infraštruktúry metra.
Presvedčivo to dokazuje porovnanie odvážnych tvrdení firmy Metronet pri preberaní metra s tým, čo sa nakoniec udialo. Metronet sľuboval modernizáciu 35 staníc, no v roku 2007 sa ocitol v nútenej správe. Pôvodný rozpočet na stanice vo výške 2 milióny libier sa vyšplhal na 7,5 milióna, čo predstavuje nárast o 375% (netreba zabúdať, že nízke výdavky „efektívneho súkromného sektora“ boli jedným z hlavných argumentov v prospech privatizácie). Do novembra 2006 sa dosiahlo len 65% naplánovanej obnovy trate. Chronickú neefektívnosť zaklincoval podivuhodný hospodársky výsledok Metronetu – počas prvého roka činnosti dosahoval zisk 1 milión libier týždenne.
Keď konzorcium v roku 2007 prevzali veritelia, všetci piati súkromní ručitelia vložili do firmy 70 miliónov libier. Štát bol nútený poskytnúť firme záchranný balíček vo výške 1,7 miliardy libier, aby sa údržba infraštruktúry opäť presunula pod London Underground. Najmenej piati odchádzajúci riaditelia si z tejto sumy ukrojili pekný kúsok ako bonus, hoci presné sumy zverejnené neboli, lebo išlo o „obchodné tajomstvo“.
Skôr ako sa dostal Metronet opäť pod Transport of London, vlastnil dve tretiny liniek londýnskeho metra. Ďalšia súkromná firma Tube Lines vlastnila zvyšné trate: Jubilee, Northern a Picadilly. Určitý počet pracovníkov zamestnávali priamo, ďalších však najímali ako externistov. To im umožňovalo zvyšovať počet zamestnancov, keď bolo práce viac, a znižovať ho, keď bolo práce menej, takže šetrili na nákladoch na pracovnú silu. Ide o podobný postup ako v prípade outsourcingu v iných firmách. V depe sa ťažkým prácam veľmi rýchlo začalo hovoriť „TrackForce“, čo bola narážka na službu ParcelForce v rámci Royal Mail, ktorá bola sprivatizovaná za účelom zabezpečovania ťažkých poštových zásielok.
Takéto subdodávateľské firmy sú potom nútené navzájom súťažiť v pretekoch ku dnu, ponúkajúc čo najnižšiu cenu, aby získali kontrakt.
„Čo sa týka tratí, používajú niekoľko firiem, ktoré navzájom neustále súťažia. A zmluvy získavajú vďaka znižovaniu stavov, aby udržali nízke náklady. Takže priamo pre London Underground či Metronet pracujeme len niekoľkí, zvyšní sú externisti.“
V dôsledku týchto krokov vznikla sieť poprepájaných firiem, čo úplne znemožňovalo zistiť, kto je skutočný zamestnávateľ. Technicky vzaté, väčšinu externistov tvorili samostatne zárobkovo činné osoby, čo vylučovalo akýkoľvek pracovnoprávny spor, keďže z právneho hľadiska nemali zamestnávateľa, s ktorým by sa mohli sporiť. Andy vysvetľuje túto zložitú situáciu:
„Takže tam boli všetky tie firmy, jedna ako druhá, banda parazitov, ktorých v skutočnosti nikto nepotrebuje. Vďaka tomu však môže London Underground hodiť zodpovednosť na týchto prostredníkov. Lenže títo ľudia ani nie sú zamestnanci daných firiem – ide o samostatne podnikajúce osoby a tie firmy fungujú ako agentúry, ktoré im dohadzujú robotu. Mzdu im vyplácajú iné, účtovnícke firmy. Niektoré z nich dokonca vlastnia manažéri agentúr. Takže keď niekoho prepustia a dá sa to považovať za nelegálne prepustenie, napíšeš subdodávateľovi, a ten povie: ‚Pána Joa Bloggsa nezamestnávame, iba mu poskytujeme prácu. Pracuje pre inú firmu.‘ No v druhej firme ti povedia: ‚Nezamestnávame ho, sme iba účtovnícka firma, ktorá má na starosti vyplácanie jeho mzdy.‘ Človek si potom pripadá ako pingpongová loptička a nikdy nezistí, kto je vlastne jeho zamestnávateľ. V podstate je to plán, ako im odoprieť akékoľvek zamestnanecké práva a vyhnúť sa všetkým sťažnostiam. Takže takto to funguje, takto ich zamestnávajú. Otrasné.“
Pre zamestnávateľov je jednou z najpríťažlivejších čŕt procesu nahrádzania stálych pracovných zmlúv dočasnými možnosť odoprieť zamestnancom už beztak obmedzené zákonné práva. Okrem podkopávania istoty príjmu a odopierania práv však nahrádzanie stálych pracovných zmlúv dočasn&ya